%20(1).jpg)
Poľská svätyňa v Kaliszi, jedna z najstarších svätýň na svete, zasvätená Ježišovmu pozemskému otcovi, svätému Jozefovi, je tiež úzko spojená so zázrakom, ktorý sa stal v koncentračnom tábore Dachau.
Nedeľa 29. apríla 1945 zostane navždy v pamäti kňazov, väzňov koncentračného tábora Dachau. V ten deň ich mali zavraždiť, no prežili. Za svoj život vďačia príhovoru svätého Jozefa.
Na príkaz Reichsführera SS Heinricha Himmlera bol v roku 1933 zriadený prvý koncentračný tábor v Dachau pri Mníchove. Stal sa trestným pracovným táborom pre viac ako 30 000 väzňov. Duchovných bolo medzi nimi takmer tri tisícky, najväčšiu skupinu (1 773) tvorili Poliaci. Kňazi, ktorých považovali za invalidov, posielali do plynových komôr a potom do pecí krematórií.
Každodenný život v tábore zahŕňa hlad, nadmernú prácu, týfus a smrť. Po šiestich hodinách spánku a rannej prestávke museli väzni celý deň stáť na námestí tábora alebo nosiť 100-kilogramové kotly jedla pre celý tábor. V bloku nesmeli zostať ani chorí ľudia, prepustení z nemocnice. Robotníci sa každý deň sa vyberali na drobné práce: v zime na odpratávanie snehu, rozvoz bielizne do skladu, premiestňovanie postelí, nakladanie dopravy atď., a popritom boli bití a ponižovaní.
Raz dostali príkaz nacvičiť si „šport“ padať do blata. Nemci udierali ľudí po hlave palicami a tých, ktorí si neponorili tvár dostatočne hlboko do blata, šliapali svojimi klincovými čižmami. Nacisti využívali najmä kňazov na pseudomedicínske experimenty, ktoré viedol prof. Dr Claus Schilling. Na začiatku existencie tábora sa odmietnutie ich účasti rovnalo smrti. Maláriou sa nakazili pri skúmaní možností liečby tejto choroby u nemeckých vojakov. Experimentovali s nízkymi teplotami a tlakom, aby zistili, ako vysoko môžu piloti lietať. Situácia sa mierne zmenila po porážke pri Stalingrade vo februári 1943, keď Nemci poslali z tábora mladých esesákov na východný front. Nová posádka pozostávajúca zo starších Nemcov bola ľudskejšia. Disciplína v tábore bola uvoľnená a väzni mohli posielať balíčky s jedlom.
Pre účely nacistickej propagandy bola 22. januára 1941 sprístupnená duchovným kaplnka v bloku 26, kde sa raz denne slúžila svätá omša a mohlo sa pristupovať k svätému prijímaniu. Ako si väzni spomínajú, vďaka tomu sa im mnohokrát podarilo prežiť ťažké táborové podmienky. To však trvalo len do 17. septembra. Čo sa v ten deň stalo?
V ten deň boli všetci kňazi umiestnení v bloku 26 a kaplnka bola od toho momentu zatvorená. Väzni, nemeckí kňazi, niekedy tajne poskytovali Poliakom víno a hostie, aby slávili svätú omšu v kasárňach. Drahocennú hostiu rozlomili na dvadsať aj viac kúskov, aby sa každému aspoň trochu ušlo. Eucharistiu potom tajne prinášali chorým do táborovej nemocnice, ako aj umierajúcim na týfus na oddeleniach. Ježiš, prítomný v eucharistickom chlebe, uvoľnil ich silu prežiť a pomohol im dôstojnejšie zomrieť. Napriek zákazom sa spoločne modlili, prebiehali kázne a prednášky. Otec Franciszek Korszyński, neskorší pomocný biskup vo Włocławku, dokonca v tábore zorganizoval teologický seminár.
Pomoc a duchovnú podporu poskytovali väzňom poľskí kňazi. Práve medzi nimi vznikla iniciatíva požiadať o pomoc svätého Jozefa, ktorý chránil aj Božieho Syna pred smrťou. Už 8. decembra 1940 v táborovej kaplnke v Sachsenhausene zverila skupina kňazov z bloku 18 svoj život svätému Jozef z Kalisz. Chceli, aby tento úkon vykonali aj kňazi z iných blokov, no 13. decembra 1940 duchovných previezli do Dachau. Tam svoj čin zopakovali v súkromných modlitbách. Zverili sa aj Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Na konci vojny sa väzni obávali, že ich čaká vyhladzovanie. Niekoľko skupín bolo vyvedených z tábora esesákmi a zavraždených. Preto pristúpili k aktu zverenia sa svätému Jozefovi. Tentoraz boli na túto udalosť duchovne pripravení kňazi aj laici. Dohliadal na to výbor, ktorému predsedal p. kanonik Franciszek Jedwabski. Konali sa konferencie, besedy a čo je najdôležitejšie, slávila sa novéna k svätému Jozefovi, ako modlitba odsúdených za záchranu svojej vlasti, rodiny a seba. Počas 9 dní sa väzni zhromažďovali v kaplnke nemeckých kňazov a prosili svätého o zázrak oslobodenia.
V posledný deň novény, 22. apríla 1945, približne 800 kňazov a laikov recitovalo počas dvoch svätých omší akt zverenia sa do starostlivosti svätého Jozefa v duchovnom spojení so svojou svätyňou v Kaliszi.
Kňazi sa nielen zverili do starostlivosti svätého Jozefa, ale zaviazali sa aj k šíreniu jeho úcty a sľúbili, že po oslobodení sa mu prídu pokloniť púťou do kaliszníckeho kolegiálneho kostola a v jeho mene prispejú k vytvoreniu Diela milosrdenstva.
Biskup Franciszek Korszyński spomínal, že „boli najväčšou skupinou ľudí v tábore, ktorí sa verejne a spoločne modlili za zázrak oslobodenia“. Väzni kňazi vtedy nevedeli, že v tajnom rozkaze Reichsführer SS Heinrich Himmler plánoval likvidáciu tábora a že žiaden väzeň nemal padnúť do nepriateľských rúk živý. O sedem dní neskôr, 29. apríla o 21. hodine, mal ako signál pre neďaleko sídliacu divíziu SS Wiking vypuknúť požiar, ktorý ho po vstupe do tábora mal zrovnať so zemou.
Zázrak spasenia
Štyri hodiny pred vykonaním rozkazu však tábor strážený ozbrojenou posádkou dobyla hŕstka asi tucta spojeneckých vojakov armády generála Pattona, ktorí smerovali do Mníchova. Keď sa dozvedeli, že prišli Američania, 32 000 väzňov, ktorí prekonali svoj strach, vybehli z kasární s radosťou. Jeden zo strážcov vo veži začal strieľať. Hoci nemeckých vojakov bolo šesťkrát viac, Američania, hoci o ich počte nevedeli, paľbu opätovali.
Americký veliteľ hneď po oslobodení tábora vyzval všetkých, aby sa na ďakovnú modlitbu pomodlili „Otče náš“. V kaplnke sa spieval hymnus „Te Deum“. Jednotky divízie SS Wiking útočiace z Mníchova však boli porazené americkými jednotkami. Kňazom bolo jasné – za zázrak prežitia vďačia príhovoru svätého Jozefa. Bol ich obhajcom u Boha. V deň oslobodenia bolo v tábore 856 kňazov.
Ako bolo sľúbené, v roku 1948 pozostalí prvýkrát prišli do svätyne svätého Jozefa v Kaliszi na ďakovnú púť.
%20(1).jpg)