%20(1).jpg)
1. Milovaný otec
Veľkosť svätého Jozefa spočíva v tom, že bol Máriiným manželom a Ježišovým otcom. A takto sa – podľa slov sv. Jána Zlatoústeho – „dal do služby celému plánu spásy“.
Svätý Pavol VI. poznamenáva, že jeho otcovstvo sa konkrétne prejavilo v tom, že „zo svojho života spravil službu zasvätenú tajomstvu vtelenia a s ním spojenému vykupiteľskému poslaniu. Svoju legálnu právomoc nad svätou rodinou využil na to, aby jej úplne daroval seba samého, svoj život, svoju prácu; svoje ľudské povolanie milovať domácich tak premenil na nadľudské darovanie seba, svojho srdca a všetkých schopností na lásku v službe Mesiášovi, ktorý rástol v jeho dome.“
Pre túto svoju úlohu v dejinách spásy je svätý Jozef otcom, ktorého kresťanský ľud stále miluje, ako o tom svedčí skutočnosť, že v celom svete sú mu zasvätené mnohé kostoly; náboženské inštitúty, cirkevné bratstvá a skupiny, ktoré sú inšpirované jeho spiritualitou alebo nesú jeho meno; a že na jeho počesť sa konajú mnohé náboženské podujatia. Mnohí svätci a svätice ho vrúcne uctievali, medzi inými aj Terézia z Avily, ktorá si ho zvolila za svojho zástancu a orodovníka, často sa mu zverovala a dostala všetky milosti, o ktoré prosila. Povzbudená vlastnou skúsenosťou, presvedčila aj ďalších, aby ho uctievali.
2. Otec nežnej lásky
Jozef videl Ježiša deň za dňom rásť „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). Tak ako urobil Pán s Izraelom aj on učil Ježiša chodiť, držiac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11, 3 – 4). Ježiš videl v Jozefovi Božiu nežnú lásku: „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103, 13).
Zlý nás núti hľadieť na našu krehkosť negatívne, Duch ju však vynáša na svetlo s nežnou láskou. Nežnosť je najlepší spôsob ako sa dotýkať toho, čo je v nás krehké. Zdvihnutý prst a posudzovanie, ktoré používame na druhých, je často znakom neschopnosti prijať v našom vnútri vlastnú slabosť, našu vlastnú krehkosť. Iba milosrdenstvo nás zachráni pred obvinením žalobcu (porov. Zjv 12, 10). Preto je dôležité stretnúť sa s Božím milosrdenstvom najmä vo sviatosti zmierenia a zakúsiť pravdu a nežnú lásku. Paradoxne aj zlý duch nám môže povedať pravdu, ale robí to preto, aby nás usvedčil. My však vieme, že Pravda, ktorá pochádza od Boha, nás neodsudzuje, ale nás prijíma, objíma, podopiera a odpúšťa nám. Pravda sa nám neustále predkladá tak, ako to robí milosrdný otec v podobenstve (porov. Lk 15, 11 – 32): ide nám v ústrety, vracia nám dôstojnosť, dvíha nás na nohy, robí pre nás hostinu s odôvodnením, že „tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“.
Aj prostredníctvom Jozefových obáv sa deje Božia vôľa, jeho dejiny, jeho plán. Jozef nás takto učí, že viera v Boha zahŕňa aj vieru v to, že môže konať aj cez naše obavy, naše slabosti, našu krehkosť. A učí nás, že uprostred búrok života sa nemáme báť Bohu zveriť kormidlo našej loďky. Niekedy chceme mať všetko pod kontrolou, ale on vždy vidí ďalej.
3. Poslušný otec
Podobne ako Boh zjavil svoj plán spásy Márii, vyjavil svoje plány aj Jozefovi. Urobil to v snoch, ktoré sú v Biblii – rovnako ako u všetkých starých národov – považované za jeden z prostriedkov, ktorými Boh zjavuje svoju vôľu.
Jozef sa veľmi trápil ohľadom nepochopiteľného Máriinho tehotenstva. Nechcel ju „vystaviť potupe“, ale rozhodol sa ju „potajomky prepustiť“ (Mt 1, 19). V prvom sne mu anjel pomôže vyriešiť jeho vážnu dilemu: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21). Jozef hneď reaguje: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). Poslušnosť mu pomohla vyriešiť jeho problém a zachrániť Máriu.
V druhom sne anjel prikazuje Jozefovi: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (Mt 2, 13). Jozef neváha poslúchnuť, bez ohľadu na ťažkosti, ktoré ho čakajú: „On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti“ (Mt 2, 14 – 15).
V Egypte Jozef s dôverou a trpezlivo čakal, kedy mu anjel dá sľúbený pokyn na návrat do domoviny. Hneď ako mu v treťom sne Boží posol nariadi – po tom, čo ho informoval o smrti tých, čo chceli dieťa zabiť –, aby vstal, vzal so sebou dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny (porov. Mt 2, 19 – 20), Jozef znova bez váhania poslúchne: „On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny“ (Mt 2, 21).
Avšak na spiatočnej ceste, „keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne [to je štvrtý raz, čo sa tak stalo], odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret“ (Mt 2, 22 – 23).
Evanjelista Lukáš zasa hovorí, že Jozef podstúpil dlhú a namáhavú cestu z Nazareta do Betlehema, aby sa dal zapísať vo svojom rodnom meste a splnil tak nariadenie cisára Augusta Cézara o súpise ľudu. A práve tu sa narodil Ježiš (porov. 2, 1 – 7) a zapísali ho do registra Rímskeho impéria, ako všetky ostatné deti. Svätý Lukáš sa zvlášť snaží zdôrazniť, že Ježišovi rodičia dodržiavali všetky predpisy Zákona: obrad Ježišovej obriezky, Máriino očisťovanie po pôrode, obeta prinesená Bohu za prvorodeného (porov. 2, 21 – 24).
V každej situácii svojho života dokázal Jozef povedať svoje „fiat“ tak ako Mária pri zvestovaní a Ježiš v Getsemanskej záhrade.
Vo svojej úlohe hlavy rodiny učil Jozef Ježiša, aby bol poslušný rodičom (porov. Lk 2, 51), podľa Božieho prikázania (porov. Ex 20, 12). Počas skrytého života v Nazarete sa Ježiš v Jozefovej škole učil plniť Otcovu vôľu. Táto vôľa sa stala jeho každodenným pokrmom (porov. Jn 4, 34). Aj v najťažšej chvíli svojho života, ktorú prežíval v Getsemani, dal prednosť Božej vôli pred svojou a „stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Preto autor Listu Hebrejom uzatvára, že Ježiš „z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (5, 8).
Zo všetkých týchto udalostí vyplýva, že „Boh povolal svätého Jozefa, aby uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša. To je práve spôsob, akým Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy a takto naozaj bol služobníkom spásy.“
4. Prijímajúci otec
Jozef prijal Máriu bezpodmienečne. Dôveroval anjelovým slovám. „Šľachetnosť jeho srdca je taká veľká, že to, čo sa naučil zo zákona, podriaďuje láske. Dnes v tomto svete, kde je zjavné psychické, slovné a fyzické násilie na ženách, sa Jozef ukazuje ako vzor úctivého a citlivého muža, ktorý, hoci nemá všetky informácie, rozhodne sa ochrániť Máriino dobré meno, jej dôstojnosť a život. V jeho pochybnostiach o tom, ako najlepšie konať, mu Boh svojím svetlom pomohol prijať toto rozhodnutie.“
V našom živote sa mnohokrát stanú veci, ktorých význam nechápeme. Našou prvou reakciou je často sklamanie a vzbura. Jozef necháva bokom svoje vlastné myšlienky, aby prijal sled udalostí, a hoci sa mu zdajú tajomné, prijme ich, preberie za ne zodpovednosť a urobí ich súčasťou vlastného príbehu. Ak sa nezmierime s vlastným príbehom, nedokážeme urobiť ani nasledujúci krok, pretože stále budeme rukojemníkmi našich očakávaní a následných sklamaní.
Duchovný život, ktorý nám Jozef naznačuje, nie je cestou objasňovania, ale cestou prijímania. Iba počnúc týmto prijatím, týmto zmierením, začíname vidieť väčší príbeh a hlbší zmysel. Akoby sme tu počuli ozvenu vášnivých Jóbových slov, ktorý na výzvu svojej manželky, aby sa vzbúril za všetko zlo, ktoré sa mu deje, odpovedá: „Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2, 10).
Jozef zaiste nie je človekom pasívne zmiereným so všetkým. Je odvážny a veľmi aktívny. Prijatie je v našom živote spôsob, akým sa prejavuje dar sily, ktorá k nám prichádza od Ducha Svätého. Iba Pán nám môže dať silu potrebnú na prijatie života takého, aký je, so všetkými jeho protirečeniami, frustráciami, sklamaniami.
Ježišov príchod medzi nás je darom od Otca, ktorý nám umožňuje zmieriť sa s našou konkrétnou históriou, aj keď ju úplne nechápeme.
Zdá sa, že takisto ako Boh povedal Jozefovi: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa“ (Mt 1, 20), opakuje aj nám: „Nebojte sa!“. Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili, no predsa to existuje. Takéto prijatie života nás otvorí pre jeho skrytý význam. Život každého z nás sa môže zázračne znovuzrodiť, ak nájdeme odvahu žiť podľa toho, čo nám ukazuje evanjelium. A nezáleží na tom, či sa teraz zdá, že všetko ide zlým smerom a že niektoré veci už nemožno napraviť. Boh môže dať vyklíčiť kvetom aj medzi skalami. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3, 20).
5. Tvorivo odvážny otec
Keď čítame „evanjeliá o detstve“, často sa pýtame, prečo Boh nekonal priamo a jasne. Boh však koná prostredníctvom udalostí a osôb. Jozef bol človek, prostredníctvom ktorého sa Boh postaral o začiatky dejín spásy. On bol skutočným „zázrakom“, pomocou ktorého Boh zachránil Dieťa a jeho matku. Nebo konalo tak, že dôverovalo kreatívnej odvahe tohto muža, ktorý keď dorazil do Betlehema a nenašiel príbytok, kde by Mária mohla porodiť, zariadil a upratal maštaľ, aby sa podľa možností stala miestom na prijatie Božieho Syna, ktorý prichádzal na svet (porov. Lk 2, 6 – 7). Pred nebezpečenstvom hroziacim od Herodesa, ktorý chcel zabiť Dieťa, bol Jozef znova vo sne upozornený, aby ochránil Dieťa, a uprostred noci zorganizuje útek do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 14).
Aj náš život sa niekedy zdá vydaný na milosť a nemilosť mocným silám, ale evanjelium nám hovorí, že podstatné je to, že Boh nás vždy dokáže zachrániť, ak použijeme rovnakú tvorivú odvahu ako tesár z Nazareta, ktorý bol schopný premeniť problém na možné riešenie, keď na prvé miesto kladie vždy dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ak sa niekedy zdá, že nám Boh nepomáha, neznamená to, že nás opustil, ale že nám dôveruje. Dôveruje v našu schopnosť niečo naplánovať, vymyslieť, nájsť riešenie.
Evanjelium nám nepodáva nijaké správy o tom čase, keď Mária, Jozef a Dieťa Ježiš žili v Egypte. Zaiste museli jesť, nájsť si ubytovanie a prácu. Netreba však veľkú predstavivosť, aby sme si domysleli to, o čom evanjelium mlčí. Svätá rodina musela čeliť konkrétnym problémom ako mnohé iné rodiny, ako mnohí naši priatelia migranti, ktorí aj dnes riskujú životy, aby ušli pred nešťastím a hladom. V tomto ohľade som presvedčený, že sv. Jozef je skutočne zvlášť patrónom všetkých, ktorí musia opustiť svoju krajinu v dôsledku vojny, nenávisti, prenasledovania a biedy. Na konci každej udalosti, v ktorej bol Jozef hlavným hrdinom, evanjelium poznamenáva, že vstal, vzal so sebou Dieťa a jeho matku, a urobil, čo mu Boh prikázal (porov. Mt 1, 24; 2, 14.21). Ježiš a Mária, jeho Matka, sú vskutku najcennejším pokladom našej viery.
V Božom pláne spásy nemožno oddeliť Syna od jeho Matky, od tej, ktorá „napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž“.
Musíme sa preto stále pýtať, či my sami zo všetkých svojich síl chránime Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomne zverení aj našej zodpovednosti, našej starostlivosti, našej ochrane. Syn Všemohúceho prišiel na svet a prijal veľmi zraniteľný stav. Potreboval Jozefa, aby ho bránil, chránil, staral sa o neho a aby ho vychoval. Boh dôveroval tomuto človeku rovnako ako Mária, ktorá v Jozefovi našla nielen toho, kto jej zachránil život, ale aj toho, kto sa vždy postará o ňu i o Dieťa. V tomto zmysle je bezpochyby svätý Jozef ochrancom Cirkvi, pretože Cirkev je predĺžením Kristovho tela v dejinách rovnako ako sa v materstve Cirkvi odráža Máriino materstvo. V tom, že Jozef chráni Cirkev, naďalej chráni aj Dieťa a jeho matku, a aj my, keď milujeme Cirkev, milujeme tiež Dieťa a jeho matku.
Toto Dieťa raz povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Takže každý chudobný, trpiaci, zomierajúci; každý cudzinec, každý väzeň a každý chorý je „dieťaťom“, ktoré Jozef naďalej chráni. Preto je sv. Jozef vzývaný ako ochranca nešťastných, biednych, vyhnancov, trpiacich, chudobných a zomierajúcich. A preto Cirkev nemôže nemilovať v prvom rade tých najmenších, pretože Ježiš ich dal na prvé miesto, stotožnil sa s nimi. Od Jozefa sa máme učiť rovnakej starostlivosti a zodpovednosti: milovať Dieťa a jeho matku; milovať sviatosti a dobročinnú lásku; milovať Cirkev a chudobných. Každá z týchto skutočností vždy predstavuje Dieťa a jeho matku.
6. Pracujúci otec
Ďalšia charakteristická stránka svätého Jozefa, ktorá sa vyzdvihovala už od čias prvej sociálnej encykliky Rerum novarum Leva XIII., bol jeho vzťah k práci. Jozef bol tesár, ktorý poctivo pracoval, aby zaistil živobytie pre svoju rodinu. Od neho sa Ježiš učil, čo znamená jesť ovocie svojej práce a akú hodnotu, dôstojnosť a radosť to prináša.
V tejto našej dobe, v ktorej sa práca znova stáva naliehavou sociálnou témou a nezamestnanosť niekedy dosahuje nebývalých rozmerov aj v tých štátoch, ktoré sa desaťročia tešili prosperite, je nevyhnutné, aby sme si znovu uvedomili a pochopili význam dôstojnej práce, ktorej príkladným patrónom je svätý Jozef.
Práca znamená účasť na samotnom diele spásy; je príležitosťou na urýchlenie príchodu Božieho kráľovstva, na rozvinutie vlastných talentov a schopností, ktoré dávame do služby spoločnosti a bratského spoločenstva. Práca sa stáva príležitosťou nielen na vlastnú sebarealizáciu, ale predovšetkým na realizáciu primárnej bunky spoločnosti, ktorou je rodina. Rodina bez zamestnania je viac vystavená ťažkostiam, napätiam, zlomom a dokonca zúfalému pokušeniu rozchodu. Ako môžeme hovoriť o ľudskej dôstojnosti bez zasadzovania sa o to, aby mal každý možnosť dôstojného živobytia? Prosme sv. Jozefa, robotníka, aby sme našli spôsob, ako vyjadriť svoje pevné presvedčenie, že nijaký mladý, nijaký človek, nijaká rodina nesmie byť bez práce!
7. Tieň Otca
Poľský spisovateľ Jan Dobraczyński vo svojej knihe Tieň Otca vyrozprával životný príbeh svätého Jozefa vo forme románu. Postavu Jozefa opisuje pomocou sugestívneho obrazu tieňa: voči Ježišovi je Jozef akoby tieňom nebeského Otca na zemi. Ochraňuje ho, stráži, nikdy sa od neho neodlúči, ale stále sleduje jeho kroky. Spomeňme si, čo Mojžiš pripomínal Izraelu: „Na púšti si sám videl, ako ťa Pán, tvoj Boh, nosil ako muž, ktorý nesie svojho syna po celej ceste“ (porov. Dt 1, 31). Takto Jozef plnil svoju otcovskú úlohu celý svoj život.25
Byť otcami značí uvádzať deti do života a do reality. Nedržať ich, nebyť príliš ochranársky ani vlastnícky, ale urobiť ich skôr schopnými samostatne a slobodne sa rozhodovať, otvoriť sa pre nové možnosti. Možno preto prisúdila tradícia Jozefovi popri pomenovaní otec aj prívlastok „prečistý“. Neoznačuje to len afektívnu stránku, ale zahŕňa to postoj, ktorý je opakom vlastnenia. Čistota je slobodou od vlastnenia vo všetkých oblastiach života. Iba ak je láska čistá, je skutočne láskou. Láska, ktorá chce vlastniť, sa napokon stáva nebezpečnou: zväzuje, zadúša, robí nešťastnými. Sám Boh miloval človeka čistou láskou, ponechajúc ho slobodného, aj keď pochybil a obrátil sa proti nemu. Logika lásky je vždy logikou slobody a Jozef vedel milovať mimoriadne slobodne. Nikdy sám seba nestaval do centra. Vedel sa stiahnuť a do centra svojho života postaviť Máriu a Ježiša.
Jozefovo šťastie nespočíva v logike sebaobetovania, ale v sebadarovaní. Nikdy u neho necítime frustráciu, ale iba dôveru. Jeho vytrvalé mlčanie nezahŕňa sťažnosti, ale vždy konkrétne skutky dôvery.
Buď pozdravený ochranca Vykupiteľa
a ženích Panny Márie.
Tebe Boh zveril svojho Syna;
v teba Mária vložila svoju dôveru;
s tebou sa Kristus stal mužom.
Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom
a veď nás po ceste života.
Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu
a ochráň nás pred každým zlom. Amen.
%20(1).jpg)