Bezpeční v Jozefovom náručí

Naučila som sa spoliehať na človeka, ktorý učil Ježiša /Dorothy Garrity Ranaghanová/

Minulý rok zomrel môj najstarší brat. Ostala som jedinou žijúcou členkou svojej pôvodnej rodiny. Bola to ťažká chvíľa. Útechu som čerpala z toho, že môžem mať veľkú radosť zo svojho potomstva: mám šesť dospelých detí a 15 vnúčat.

S nostalgiou som si začala prezerať veľmi staré fotografie. Našla som jednu zo svojich obľúbených. Bola čiernobiela a veľmi vybledla. Otec držal na rukách moju dvojmesačnú dvojičku a mňa. Na fotke sestra spala. Ja som však nespala. Usmievala som sa na neho a on sa usmieval na mňa.

Konštantou v mojom detstve bola nežná láskavosť a silné bezpečie otcovho náručia. Keď vo veku 51 rokov zomrel, mala som 12 rokov. Bola to zdrvujúca strata. Mala som však základ lásky a dôvery u môjho otca a to mi umožnilo milovať a dôverovať Bohu Otcovi. Je to pevný základ, na ktorom dodnes spočíva môj modlitbový život.

Svätý Pavol z Kríža, zakladateľ passionistov, veril, že podstata modlitby spočíva v tom, „aby sme ostali ako deti v náručí božského Otca“. Tí, čo zakúsili pohodlie a bezpečie u svojho ľudského otca, to ľahko pochopia. Je úžasné, že Ježiš, vtelený Boží Syn, sa stal človekom a učil sa žiť v náručí svojho božského Otca rovnako, ako som sa to učila ja. Bol v náručí svojho silného, pokorného, veriaceho pestúna Jozefa. Práve preto bol Jozef vždy môj obľúbený svätec. Bol vzorom pre môj modlitbový život a od smrti svojho otca sa na neho pozerám ako na svojho pestúna.

Vplyv Jozefa na môj modlitbový život spočíva v prvom rade v napodobňovaní. Jozef ako ktorýkoľvek iný dobrý židovský otec učil Ježiša nielen pracovať a ctiť si svoju matku, ale aj modliť sa a čítať Písmo. Takmer počujem, ako Jozef učí Ježiša, ako sa má modliť k Bohu Otcovi a recitovať žalmy doma i v chráme. A ak to bolo dobré pre Ježiša, je to viac než dobré pre mňa.

Keď počujeme Ježiša hovoriť v evanjeliách, často cituje žalmy: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“ „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Aj v hodine svojej smrti mal na perách utešujúce a veľmi dobre známe slová žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Viac než 40 rokov sa veľmi rada modlím liturgiu hodín, modlitbu Cirkvi. Jej súčasťou sú tie isté žalmy, ktoré sa modlil Jozef i Ježiš. 

Ježiš nazýval Jozefa abba dávno predtým, než nás naučil modliť sa k nášmu nebeskému Otcovi. Myslím si, že keď sa pozrieme na Ježiša, nevidíme len Boha Otca, ale trochu aj Jozefa. Samozrejme, nie biologicky, ale preto, lebo ho dobre poznáme a sme Ježišovi učeníci. Usmievam sa, keď sa pozerám na svojho syna a jeho otca. Hoci sú to veľmi rozdielne osobnosti, sú isté chvíle, keď nejaké gesto alebo spôsob správania naznačuje podobnosť.

Nikdy som nemala v obľube umelecké diela, ktoré zobrazujú Jozefa ako starého muža so sivou bradou. Mám pocit, že to zmenšuje silu jeho čistoty. Môžeme mať dojem, že čistota bola dôsledkom jeho staroby. Apokryfná tradícia hovorí, že Jozef bol vdovec a v staršom veku sa oženil s Pannou Máriou. Zdá sa, že je to odpoveď na problém, keď Písmo hovorí o Ježišových bratoch. Z tohto hľadiska by to mohli byť deti z Jozefovho predchádzajúceho manželstva. 

Svätý Hieronym si však myslel, že použité slovo znamená bratanec. A ja si myslím to isté. V tej dobe bolo židovským zvykom vstupovať do manželstva v mladosti a takto vnímam aj svätého Jozefa – ako silného, mladého, rázneho muža, ktorý má malého Ježiša pri srdci.

Svätý Jozef ma učí počúvať Pána či už v myšlienkach, slovách, alebo snoch. Učí ma poslúchať to, čo povie, hoci by som musela zmeniť názor. Jozef poslúchol Pána, keď sa rozhodol neopustiť Pannu Máriu a prijať otcovskú zodpovednosť za dieťa, ktoré nebolo jeho. A opäť poslúchol Pána, keď mu povedal, aby utiekli do Egypta. Toto rozhodnutie nebolo ľahké. S veľkou vierou však prijal Božiu vôľu a plán, hoci to znamenalo prejsť cez rozpálené egyptské piesky a žiť v pohanskom prostredí.

Jozef ma tiež učí radosti, ktorú môžem nájsť v tichu a pokore. Pýcha a mnohovravnosť je môj štýl. Písmo však nezaznamenalo ani jedno Jozefovo slovo. A to o niečom svedčí. Ak sa pokorný človek nepovažuje za niečo viac než je, ale ani za niečo menej, potom Jozefovo prijatie jeho autority v nazaretskej rodine zosobňuje pokoru. Ako povedal blahoslavený Ján Pavol II., do Jozefovej opatery Boh zveril najcennejšie poklady.

Svätý Jozef bol prvý, kto miloval Pannu Máriu, a spolu s ním ju lepšie spoznávam a milujem aj ja. Ako sa musela spoliehať na jeho silnú a nežnú prítomnosť. Ako John Lynch výrečne hovorí v knihe Žena zahalená do ticha, keď Jozef, Panna Mária a ich dieťa boli ďaleko od domova v cudzej krajine, Jozef vedel, že on bol domovom pre jej srdce.

Svätý Jozef bol spolu s Pannou Máriou prvý, kto miloval Ježiša. Učiť sa modliť bolo pre mňa také jednoduché, ako pozerať sa, ako sa Jozef rozprával s Ježišom – priamo, prirodzene, rodinne, dôverne, nežne a nepochybne aj s humorom.

Po desiatkach rokov, odkedy blahoslavený Ján XXIII. vložil Jozefovo meno do rímskeho kánonu, pápež František umožnil, aby sa jeho meno spomínalo pri svätej omši v 2., 3. a 4. eucharistickej modlitbe v treťom vydaní Rímskeho misála. Je najvyšší čas! Po Panne Márii môže Jozef byť ten najväčší svätec. Je to naozaj dôstojné a správne.

Smrť ma priviedla k tomuto uvažovaniu. Mám už viac než 70 rokov. Čerpám útechu, keď si pripomeniem, že svätý Jozef je patrónom šťastnej smrti. Tradícia tvrdí, že Ježiš bol s Jozefom v hodine jeho pokojnej smrti. A v toto všetci dúfame. Keď Jozef zomieral, prišiel čas, aby spočinul v náručí Syna, ktorý je naveky v lone svojho Otca (Jn 1, 18).

Táto starobylá modlitba k svätému Jozefovi je aj mojou:

Ó, svätý Jozef, 

nikdy sa neunavím uvažovaním o tebe. 

Ježiš spí v tvojom náručí. 

Neodvážim sa priblížiť, 

kým odpočíva pri tvojom srdci. 

Objím ho v mojom mene 

a pobozkaj ho na čelo za mňa. 

Pros ho, aby ma pobozkal, 

keď budem zomierať. 

Svätý Jozef, patrón zomierajúcich, oroduj za mňa.

 

Masima

zdroj: Slovo medzi nami 2014