%20(1).jpg)
Obci Cotignac na juhu Francúzska sa dostalo veľkého privilégia; v roku 1660 sa tam zjavil svätý Jozef. Stalo sa to o 140 rokov neskôr, ako toto miesto navštívila aj Panna Mária. Obe Cirkvou uznané udalosti mali veľký význam v živote mladého „kráľa Slnka“ Ľudovíta XIV. (1638 - 1715), ktorý v roku 1661 zasvätil Francúzsko svätému Jozefovi.
O prvotný rozkvet úcty k svätému Jozefovi vo Francúzsku sa pričinili karmelitánky reformované svätou Teréziou Avilskou, ktorá v roku 1605 založila prvé kláštory na francúzskej pôde. Ale aj bolestné udalosti na kráľovskom dvore v Paríži „pomohli“ utužiť lásku ľudu k svätému Jozefovi.
Francúzsky kráľ Ľudovít XIII. a jeho veľmi zbožná manželka Anna Habsburská prosili 22 rokov o následníka trónu, ale po troch spontánnych potratoch bola kráľovná považovaná za neplodnú. Všetky úpenlivé modlitby, púte a sľuby kráľovského páru, najmä Panne Márii, ostali zjavne nevypočuté.
Začiatkom novembra 1637 sa v Kláštore augustiniánov Panny Márie Víťaznej v Paríži zjavila bratovi Fiacrovi Panna Mária a povedala mu: „To dieťa v mojom náručí nie je môj Syn, ale následník trónu, ktorého chce Boh darovať Francúzsku... Chcem odkázať kráľovnej, aby sa ku mne pomodlila tri novény, a bude mať syna.“
Prvú novénu mala kráľovná vykonať k úcte Panny Márie, ktorú si v Provensálsku uctievali ako Našu Milú Pani milostí. Jej bol zasvätený aj kostol v Cotignacu, kde sa v roku 1519 na úpätí vrchu Verdaille zjavila istému drevorubačovi Panna Mária a priala si, aby tam bol postavený kostol a niesol toto pomenovanie.
Kráľovná Anna uverila vízii augustiniána brata Fiacra a aj zázračnému prísľubu narodenia následníka trónu. A sotva skončila tretiu novénu, ako 36-ročná počala. Aj kráľ preukázal veľkú dôveru k Panne Márii. Nečakal do pôrodu a hoci nevedel, či to naozaj bude chlapec, ako výraz vďačnosti už vopred zasvätil Panne Márii ako mimoriadnej ochrankyni Francúzska „seba samého, svoje kráľovstvo, korunu a ľud“. Toto slávnostné verejné zasvätenie podpísal Ľudovít XIII. 10. februára 1638 a na prvé výročie tejto udalosti vyhlásil slávnosť Nanebovzatia Panny Márie za štátny sviatok.
Kráľovná Anna skutočne porodila syna – deväť mesiacov po ukončení tretej novény, presne na deň. Spolu s menom Ľudovít dostal chlapec aj meno Dieudonné – Bohom darovaný.
O 21 rokov neskôr (vo februári 1660) v sprievode svojej matky navštívil následník trónu Ľudovít XIV. svätyňu v Cotignacu, aby sa osobne poďakoval Panne Márii za svoje zázračné narodenie. Ale príčinou tejto ďakovnej púte bolo aj uzavretie mieru so Španielmi, čo sa na príhovor Panny Márie podarilo dosiahnuť až po mnohých rokoch vojny. Ako záruka na udržanie mieru medzi oboma národmi bol dohodnutý sobáš mladého kráľa so španielskou princeznou Máriou Teréziou. Keď ona navždy opúšťala svoju vlasť, aby sa o dva dni nato vydala za Ľudovíta XIV., písal sa 7. jún 1660. Francúzsko už bolo teda celkom zasvätené Panne Márii, preto teraz mohol diskrétne vojsť do plánov francúzskych dejín aj jej ženích sv. Jozef. A stalo sa to na území tej istej obce Cotignac v hornatom kraji Provensálska, iba tri kilometre od svätyne Našej Milej Panej milostí.
V ten istý deň, 7. júna 1660, sa 22-ročný pastier Gaspard Ricard d’Etienne v poludňajšej horúčave utiahol aj so svojím stádom do tieňa stromov na východnom úbočí kopca Bessillon. Sužoval ho smäd, a tak si vyčerpaný ľahol na zem, keď sa zrazu pred ním zjavil láskavý muž majestátnej postavy. Ukázal na kamenný blok a povedal: „Som Jozef, odvaľ tento balvan a budeš sa môcť napiť.“
Pastier ale videl, že kameň bol príliš ťažký. Až keď tajuplný cudzinec zopakoval výzvu, pristúpil Gaspard ku kameňu. Napodiv sa mu hneď podarilo odvaliť ho stranou a vtom začala zo zeme vyvierať voda. Gaspard začal dychtivo piť, a keď sa vzpriamil, aby sa neznámemu človeku poďakoval, ten už medzitým zmizol. Pastier rýchlo utekal do dediny, aby obyvateľom porozprával o zázraku. Najprv mu nikto nechcel uveriť, ale napokon sa ľudia vydali spolu s ním na miesto, o ktorom všetci vedeli, že tam nikdy žiaden prameň nebol. Keď dorazili na miesto, ohromení videli vyvierať vodu a našli aj kameň, ktorým by nepohlo ani osem mužov. Až teraz si Gaspard uvedomil, akú silu v prítomnosti toho muža dostal, a zvolal: „Bol tu svätý Jozef, áno, určite to bol on, čo mi dal takú silu.“ Hlboko dojatý pastier sa vrhol na kolená a všetci prítomní s ním, aby sa svätému Jozefovi poďakovali. Následne sa vďaka tejto vode udialo mnoho zázrakov, čo priťahovalo stále viac ľudí k úpätiu vrchu Bessillon. V novinách sa písalo: „Tamojšia voda má mnoho blahodarných vlastností a je mimoriadne účinná, takže... ľudia slabí a trpiaci na rozličné choroby sa z rôznych častí Provensálska a okolitých krajín vydávajú k studni a väčšina z nich sa uzdraví alebo sa mnohí, hoci so svojou chorobou, vracajú domov posilnení.“
Tak sa v tejto oblasti rozrástla dovtedy nepoznaná úcta k svätému Jozefovi. K prameňu sa vydávalo mnoho pútnikov v procesiách, prichádzali dokonca celé mestá, aby tu po vojne alebo po nákazách poďakovali za vypočuté prosby. Hoci svätý Jozef nevyslovil žiadne prianie, ktoré by sa týkalo stavby kaplnky, radní páni Cotignacu po získanom súhlase miestneho biskupa už zanedlho rozhodli, že z peňažných darov pútnikov bude na skale, kde vyviera prameň, postavená kaplnka k úcte svätého Jozefa. Kaplnka bola posvätená už v septembri toho istého roku.
Na kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. vyvolalo zjavenie svätého Jozefa v Cotignacu veľký rozruch. Ako aj mohol mladý kráľ zostať nedotknutý takouto správou! Veď vznešená návšteva sv. Jozefa sa udiala presne v ten deň, keď si on bol po svoju nevestu, budúcu kráľovnú, na španielskych hraniciach. On, ktorý mal za úlohu viesť celý národ, sa našiel v mladom pastierovi. Nebol tento dar živého prameňa v poludňajšej horúčave znamením pomáhajúcej milosti, ktorú chcel svätý Jozef ponúknuť celému Francúzsku?
22-ročný kráľ Ľudovít s istotou a rozhodnosťou 12. marca 1661 vyhlásil, že sviatok svätého Jozefa bude dňom pracovného pokoja v celom kráľovstve a počas tohto sviatku zakázal robiť akékoľvek obchody. V tejto záležitosti ho veľmi podporovala jeho španielska nevesta a aj jeho matka Anna.
Kráľ sa tak veľmi ponáhľal uviesť svoje rozhodnutie do praxe už v deň blížiaceho sa sviatku, že ani nečakal na návrat parížskeho arcibiskupa, ktorý bol v tom čase práve v Ríme. 19. marca 1661, hneď ráno na sviatok svätého Jozefa, zasvätil Ľudovít XIV. Francúzsko svätému Jozefovi. Neurobil to síce verejne ako jeho otec pred dvadsiatimi tromi rokmi pri zasvätení sa Panne Márii, ale v súkromí počas sv. omše v zámockej kaplnke Louvru; v tichu a skrytosti, presne tak, ako to má svätý Jozef rád.
Keď bola kráľova matka v ten istý deň popoludní na pobožnosti v materskom dome karmelitánok, tamojší kazateľ povedal: „Svätý Jozef si zaslúžil tú najväčšiu úctu, pretože sa ho sláva nikdy nijako nedotkla. Cirkev nevlastní nič úctyhodnejšie, pretože nemá ani nič skrytejšie, ako je on. Ďakujem kráľovi, že si ráčil jeho svätú spomienku uctiť novou slávnosťou.“
%20(1).jpg)