List svätému Jozefovi

Matka predstavená Rebecca od Misionárok božského zjavenia, ktoré už dlhé roky pôsobia v Tre Fontane v Ríme, významnému miestu, kde bol sťatý sv. Pavol, ako aj miestu, kde sa zjavila Panna Mária ako „Panna Zjavenia“, rozpráva o prvých krokoch ich spoločenstva, keď im svätý Jozef veľmi pomohol.

Keď som koncom decembra 2006 išla po ulici Via delle Vigne Nuove (Ulica nových vinohradov) k parkovisku hospodárstva, netušila som, že sa práve napĺňalo „proroctvo“ svätého Jozefa. Som sestra Rebecca Nazzaro a som predstavenou Misionárok božského zjavenia. 

11. februára 2001 získalo naše spoločenstvo uznanie v Diecéze Rím; bolo to po dlhoročnej príprave, keď sme kláštornou formou viedli Bohu zasvätený život ako laičky. Našou duchovnou kolískou je jaskyňa v Tre Fontane, kde sa Panna Mária v roku 1947 zjavila ako „Panna Zjavenia“. Videl ju Bruno Cornacchiola, ktorý v tom čase bojoval proti Cirkvi a mal v úmysle zavraždiť pápeža Pia XII. 

Naša misia je zameraná na novú evanjelizáciu s osobitým cieľom, aby Katolícka cirkev bola milovaná zvlášť vo svojich „troch bielych osobnostiach“: vo svätej Eucharistii, v Nepoškvrnenej Panne Márii a vo Svätom Otcovi.

Spočiatku sme bývali v malom byte, ktorý nám dali k dispozícii naši milí priatelia a ctitelia „Panny Zjavenia“. Z počiatočnej skupinky siedmich sestier nás onedlho bolo deväť a potom desať... Na vzraste nášho spoločenstva vikariát videl znamenie, že na nás spočíva Božie požehnanie. A tak nám diecéza prenechala v centre Ríma jeden byt na najvyššom poschodí. Z jeho terasy sme mohli obdivovať okrem moderných satelitov mesta aj panorámu všetkých kostolných veží historického starého Ríma.

Zdalo sa nám, že sme našli vhodné miesto pre náš rast a rozvoj apoštolátu. Terasa bola naším prijímacím salónom a do blízkeho kostola sme sa chodili modliť. Circus Maximus bol našou záhradou a naše nedeľné prechádzky sme smerovali na ostrov rieky Tiber. Pán Boh nám vo svojej dobrote aj naďalej posielal mladé dievčatá, ktoré mali v hlbokej úcte Pannu Máriu ako „Pannu Zjavenia“ a prosili, či by u nás mohli „zbierať skúsenosti“. Ale ako sme ich mali prijať? Náš dom pre hostí pozostával iba z jednej jedinej miestnosti, ktorá mala slúžiť ako sakristia a zároveň aj ako naša spoločenská miestnosť. Potrebovali sme viac miesta. A tak sme začali opäť hľadať a modliť sa na tento úmysel. 

Naše finančné možnosti boli však veľmi obmedzené aj napriek tomu, že naši známi a príbuzní nám boli ochotní pomôcť pri splácaní eventuálnej pôžičky. S našou vikárkou sr. Danielou sme sa vybrali navštevovať domy cirkevných spoločenstiev, malé i veľké, pričom sme s dôverou čakali na ten dom, ktorý pre nás vybrala Božia prozreteľnosť. 

Hľadali sme tri roky bez akejkoľvek vyhliadky na úspech. Pritom sme toľkokrát prosili svätého Jozefa, darovali sme mu všetky naše modlitby, novény a aj veľmi známu tridsaťdňovú pobožnosť k  úcte svätého  Jozefa s litániami, modlitbami a zvolaniami. Ale stále nič!

Jedného dňa som stretla istú sestru zo spoločenstva Dcér svätého Jozefa a zverila sa jej s našou situáciou, že sme ešte stále nenašli vhodné priestory pre naše rastúce spoločenstvo. Prosila som ju, či by mi nemohla poradiť nejakú „špeciálnu“ modlitbu. Tu mi hneď s veľkým dôrazom odporučila, aby sme svätému Jozefovi jednoducho napísali list. 

Úprimne povedané, týmto návrhom som bola nanajvýš prekvapená... Stratila som reč a prosila som ju, aby mi vysvetlila, ako presne to myslela. Znovu ma pobádala, aby som napísala sv. Jozefovi list a podrobne mu opísala núdzu nášho spoločenstva. Takýmto spôsobom sme ho mali prosiť o pomoc. A  dodala, že on nás určite do detailov vypočuje.

Rozlúčila sa so mnou a ubezpečovala ma, že celkom určite dostaneme všetko, čo potrebujeme. Ja som, naopak, vôbec nebola presvedčená o tejto forme „modlitby“. Napriek tomu som zvolala svoje spolusestry, aby sme spoločne takýto list napísali. 

Všetky sme sedeli okolo stola a ja som sa pýtala, ako by si náš budúci kláštor predstavovali, lebo svätý Jozef nás zoberie za slovo a do písmena nás vypočuje. Povedala som to nadľahčene, s nádychom žartu, aby som tak skryla svoju slabú vieru v tejto veci.

Sestry však – plné dôvery a s veľkou horlivosťou – začali vymenúvať svoje želania: pekný kostol, veľkú jedáleň, záhradu, dom pre hostí, tridsať spální pre sestry, študovne a prednáškové sály. Samozrejme, nemala chýbať ani socha svätého Jozefa. Nakoniec som pridala, keď už, tak prosbu o mikrobus značky Nissan Serena. Náš list želaní bol napísaný 7. júna 2006 na jednoduchom papieri, ktorý sme potom zasunuli za jediný obraz, ktorý sme mali, a to za obraz svätého Jozefa.

Žiadna z nás sestier už viac na tento lístok nemyslela. Keď sme boli o šesť mesiacov neskôr, koncom decembra, pozvané pozrieť si jeden dom na Ulici nových vinohradov, ktorý nám bol ponúknutý, vtedy sme ešte ani v najmenšom netušili, že svätý Jozef pre nás pripravil práve túto usadlosť. 

Pri pohľade na veľkosť tohto domu sme s obavami chceli spolu so sr. Danielou stretnutie hneď prerušiť, keďže sme vedeli, že nikdy nebudeme mať dostačujúce finančné prostriedky na prenájom takéhoto rozľahlého domu, a už vôbec nie na jeho kúpu! Komisárka, istá rehoľná sestra, poverená úlohou nájsť primerané riešenie pre vymierajúce spoločenstvo sestier žijúce v tomto dome, hneď moje obavy rozptýlila. Vysvetlila mi, že by sme sa museli len postarať o posledné staršie sestry, ktoré v tomto dome chcú ešte dožiť, a že potom, jedného dňa, by kláštor patril celkom nám. 

Nie, to nemôže byť pravda! Nemohla som tomu uveriť. Avšak to ešte nebolo všetko! Keď sme prichádzali k bráne, zbadala som na nádvorí mikrobus značky Nissan Serena! Nemohli sme uveriť vlastným očiam! Doma sme všetko vyrozprávali našim spolusestrám a už o týždeň neskôr, 6. januára 2007, sme ponuku prijali.

11. februára 2007, na výročie zjavenia Panny Márie Lurdskej a zároveň v deň šiesteho výročia nášho prvého cirkevného uznania, som sa s celým spoločenstvom vybrala do nášho budúceho kláštora na Ulici nových vinohradov tu v Ríme. Išli sme na spoločný obed so sestrami, ktoré tam ešte žili. Obe naše spoločenstvá mali veľkú radosť a z našich sŕdc sa niesol k Pánovi ďakovný chválospev.

Konečne sa naše spoločenstvo 25. júna 2007 presťahovalo do nového obydlia, ktoré nám Pán daroval na príhovor svätého Jozefa. Začalo sa nové dobrodružstvo. 

1. júla sme mali slávnostnú svätú omšu, aby sme Pánu Bohu poďakovali za náš nový domov. Zároveň sme si ale boli vedomé nesmiernej zodpovednosti za tento veľký dar. Preto sme si hneď na začiatku povedali: Keď nám Pán daroval takýto veľký dom, tak preto, lebo chce, aby sme ho dokorán otvorili pre tých, ktorí ho chcú stretnúť, a aby sme prijali všetkých, ktorí túžia zažiť chvíle radosti a pokoja, čo dokáže darovať len Ježiš. Tu ho môžu stretnúť v Najsvätejšej sviatosti a v jeho slove.

Odvtedy sa plné dôvery a lásky obraciame na svätého Jozefa s vedomím, že on naše volania o pomoc vypočuje aj uprostred všetkých skúšok, ktoré život prináša. Ešte chcem podotknúť, že ja osobne som svätého Jozefa už veľakrát prosila o odpustenie za moju počiatočnú neveru, keď som spolusestry akoby žartom pobádala napísať mu list želaní. Dnes môžem povedať len toľko: Ďakujem, svätý Jozef, ďakujem, Ježiš, že vždy vypočuješ toho, kto ti vo svojom vlastnom živote nič neodmietol.

Matka Rebecca, pravá Rimanka, vyštudovaná mezzosopranistka pochádzajúca z rodiny, ktorá už celé generácie nadovšetko miluje hudbu, nám porozprávala: „13. apríla 1980 som čítala v jednom denníku, že sa v jaskyni pri Tre Fontane udial slnečný zázrak ako vo Fatime. Všetci prítomní boli toho svedkami práve v deň výročia príchodu ,Panny Zjavenia‘. Len ja som to prepásla! Zvedavosť ma hnala navštíviť toto miesto, a tak som tam v októbri 1980 spoznala vizionára Bruna Cornacchiolu a matku Priscu, zakladateľku nášho spoločenstva.“

Masima