Boh zveril jej pôsobenie medzi Indiánmi ochrane svätého Jozefa

Sám Svätý Otec Ján Pavol II. nazval svätú Marie de l’Incarnation (Máriu od Vtelenia) počas jej blahorečenia 22. júna 1980 duchovnou matkou Katolíckej cirkvi v Kanade. Rodáčka z Francúzska sa radí medzi prvých misionárov Kanady v 17. storočí. Jej pôsobenie medzi Indiánmi zveril Boh ochrane svätého Jozefa.

Marie Guyart prišla na svet v meste Tours ako štvrté z ôsmich detí. Ako sedemročnej sa jej snívalo, že sa hrá na školskom ihrisku, keď sa zrazu otvorilo nebo, z oblakov zostúpil Pán Ježiš a láskavo sa jej spýtal: „Chceš mi patriť?“ 

„Áno,“ odpovedala malá Marie. 

Pán Ježiš ju objal a ona sa zobudila. 

Bežala za mamou a naradostená jej vyrozprávala svoj zážitok zo sna. Mama jej však zakázala o tom hovoriť. Marie preto tento sen už nikdy nespomenula. Až oveľa neskôr musela pod poslušnosťou zapísať všetky svoje sny a obrazy, ktoré jej Boh zjavil. 

Marie bola dobré dieťa; rada pomáhala, rozdávala almužny, ale aj šantila ako jej ostatní rovesníci. Napriek veľkému prianiu vstúpiť do kláštora sa v sedemnástich rokoch podvolila prianiu svojich rodičov a vydala sa za muža, ktorého pre ňu vybrali. Bol to Claude Martin, obchodník s hodvábom. Avšak už po dvoch rokoch jej manžel nečakane zomrel a Marie zostala sama s polročným synčekom. 

Bývala preto u svojej sestry, kde viedla tichý a nenápadný život. Najprv pomáhala v domácnosti, kde z vlastnej vôle vykonávala najpodradnejšie práce. Bez toho, aby si niekto niečo všimol, Pán ju v tomto čase obdaroval mnohými mystickými zážitkami a poznaním. 

Svojou dobrotou si rýchlo získala dôveru služobníctva. Vyhľadávali ju v chorobe, obracali sa na ňu v akejkoľvek núdzi a s ľútosťou sa jej dokonca aj muži zverovali so svojimi prehreškami. Marie ich učila modliť sa a, ako sama hovorila, poznať a milovať Boha. 

Postupne preberala stále viac povinností a zodpovednosť za obchody svojho švagra a musela sa zúčastňovať aj na spoločenských večierkoch. Rozhodne odmietala ďalšie ponuky k manželstvu a veľmi túžila patriť už len Bohu. Priťahoval ju život v kláštore, no láska k synovi jej bránila urobiť tento rozhodný krok. 

Mnohé roky zvádzala ťažké vnútorné zápasy a trápila sa myšlienkou, čo bude s jej synom. Boh však jasne naliehal, prihováral sa jej a viackrát jej sľúbil, že on sám všetko zariadi a on sám sa o jej syna Clauda postará.

Keď mal Claude 14 rokov, dostala Marie ponuku od predstavenej neďalekého kláštora. Marie vstupuje do kláštora k uršulínkam, kde dostáva meno Marie de l’Incarnation. Na slávnostných sľuboch sa zúčastnil aj jej syn. Toto bolo to najbolestnejšie a najvzácnejšie, čo kedy Bohu darovala. A Boh ju za to skutočne odmenil. Claude sa neskôr stal kňazom, benediktínskym mníchom a predstaveným kláštora. 

Vymieňali si nádherné listy, v ktorých mu Marie rozprávala o živote s Indiánmi a o svojich mystických zážitkoch. Vďaka týmto listom sa dozvedáme aj o sne, ktorý nám odhaľuje nadprirodzené pohnútky jej konania.

„Prihodilo sa to počas vianočnej oktávy, päť alebo šesť dní predtým, ako som sa stala novicmajsterkou. Zaspala som a ocitla som sa v spoločnosti jednej zámožnej dámy. Držala som ju za ruku a viedla som ju cestou, ktorú som ani ja sama vlastne nepoznala. Museli sme prekonať rôzne prekážky, kým sme sa dostali na široké priestranstvo. Tam nás čakal osamelý muž, oblečený v bielom (svätý Jozef), a ukázal nám nádhernú krajinu – vrchy pokryté lesmi, krásne nížiny. A on bol strážcom tejto neznámej krajiny. Našou strechou nad hlavou bolo holé nebo. Všade vládlo ničím nerušené ticho. Muž nám rukou naznačil, kadiaľ sa máme ďalej uberať. Bol mlčanlivý, povedal iba to, čo bolo nevyhnutné. Vykročili sme. V diaľke som uzrela nádhernú stavbu, postavenú akoby z bieleho mramoru. Bol to malý kostol zahalený oparom, hustou hmlou a zdalo sa, akoby bola strecha kostola v oblakoch. A tam som zazrela Pannu Máriu s malým Ježiškom v náručí. Rozbehla som sa za ňou a chcela som ju objať, no nemohla som dosiahnuť až k nej. Túžila som, aby sa na mňa aspoň pozrela. Videla som ju len zozadu, lebo Panna Mária sa pozerala na túto krásnu krajinu. Potom sa však obrátila ku mne a usmiala sa. Ježiškovi niečo pošepkala a pobozkala ma. To sa zopakovalo ešte dvakrát. Zdalo sa mi, akoby mala so mnou nejaké plány. I keď mi spása nesmrteľných duší vždy ležala na srdci, bozk Panny Márie zapálil v mojej duši celkom nový oheň. Túžila som, aby Boha poznali všetky národy a aby ho milovali.“

Tento sen zostal pre sr. Marie tajomstvom a až o rok sa jej dostalo vysvetlenia. „Jedného dňa, keď som sa modlila pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou, sa mi v predstavách znovu ukázala tá istá nová a obrovská krajina. Počula som slová: ‚Krajina, ktorú si videla, je Kanada. Pôjdeš tam a vybuduješ tam dom pre Ježiša a Máriu.‘ Hoci som vedela, že tam na mňa čaká veľa utrpenia, odvtedy už pre mňa neexistovala žiadna iná krajina, len Kanada. Ale nevedela som si ani predstaviť, ako by sa to dalo uskutočniť.“

V tom istom čase bola zázračne uzdravená madame de La Peltrie. Bola to bohatá pani, ktorá sľúbila svätému Jozefovi, že ak bude na jeho príhovor uzdravená, pôjde do Kanady a zriadi tam kláštor. (Bolo to v roku 1639, v čase, keď novoobjavenú Kanadu začali osídľovať Francúzi.) Teraz hľadala niekoho, kto by jej v tom mohol pomôcť. 

Rôznymi cestami sa dozvedela o sr. Marie a rozhodla sa, že ju navštívi. Hneď, ako ju sr. Marie zazrela, spoznala v nej svoju spoločníčku zo sna.

Ešte v tom istom roku sa spolu s ďalšími troma uršulínkami vydali na cestu do Kanady. Jedna zo spoločníčok mala prímenie sestra od svätého Jozefa a loď, na ktorej sa plavili niesla meno Admirál svätý Jozef. Cesta do Kanady trvala 88 dní. Plavba bola nebezpečná a každý deň sa muselo rátať so smrťou.

Hrozilo, že loď prepadnú Angličania, nemali dosť pitnej vody a trpeli nedostatkom spánku. K tomu všetkému sa pridala aj morská choroba, ba dokonca raz sa len v poslednej chvíli zázrakom vyhli zrážke s ľadovcom. Po úmornej trojmesačnej ceste priplávali 1. augusta 1639 do Quebecu. 

Sr. Marie píše: „Privítal nás indiánsky kmeň Hurónov. Veľmi sa divili, veď také niečo ešte nikdy nevideli. Povedali sme im, že sme dcéry náčelníka, že kvôli nim sme opustili svoju krajinu a že ich dcéry chceme naučiť poznať toho, ktorý všetko stvoril, a aj to, ako sa po smrti dostať na miesto večného šťastia. To považovali za hrdinský čin a odprevadili nás až do mesta.“

Môžeme iba tušiť, aké ťažké museli byť začiatky ich misie. V domčeku s dvoma skromnými izbičkami

bývali prvé tri roky štyri sestry a ich spoločníčka a dobrodinka madame de La Peltrie. Keď vypukla napr. epidémia kiahní, sestry u seba prichýlili aj ťažko choré deti, keďže bolo nutné sa o nich postarať. 

Ich domček bol vzdialený len niekoľko metrov od rieky, a tak tam mali neustále vlhko. Cez diery v streche bolo v noci vidno hviezdy a prievan zhasínal zapálené sviečky. Zimy boli v Kanade ľadové, takmer smrteľné. Zamŕzal aj atrament na písanie a nie raz sa stalo, že kňazom cez svätú omšu odmrzli niektoré časti rúk alebo nosa.

Práve počas zimy Indiáni pravidelne trpeli hladom. Najhoršie na tom boli siroty a starí či nevládni ľudia. K sestrám prichádzali celé zástupy a prosili o pomoc. Sestry si samy odtŕhali od úst a svoje rezervné habity použili na látku pre mrznúcich zverencov. V priebehu niekoľkých mesiacov minuli zásoby, ktoré im mali vydržať na dva roky. Niekedy si už aj ony samotné mysleli, že zomrú na podchladenie.

Až po rokoch sa sr. Marie v jednom liste priznáva: „Na začiatku sme veľmi trpeli práve preto, že sme mali zlé a nevyhovujúce bývanie. Čudujem sa, že sme nezomreli alebo, prinajmenšom, že z nás nie sú invalidi.“

Naučiť sa reč Indiánov vôbec nebolo ľahké. Sestra Marie mala už 40 rokov, keď sa začala učiť jazyk Algonkínov, čo bol jeden z hurónskych kmeňov. Sama o tom rozpráva: „Už takmer dvadsať rokov som nič neštudovala. Vždy ma z toho rozbolí hlava. Táto reč je absolútne odlišná, nemá žiadne pravidlá, podľa ktorých by sa dali naučiť rôzne formy slovies. Keď sa snažím zapamätať si slová, je to, akoby sa mi v hlave váľali kamene. Naučiť sa túto reč mi pripadá ľudsky nemožné. Niekedy si prajem, aby sa srdce dalo použiť ako jazyk, aby som im mohla porozprávať o Ježišovej láske ...“ 

Asi práve toto prianie spôsobilo, že si sr. Marie vymodlila aj nemožné. Naučila sa plynule hovoriť v štyroch indiánskych jazykoch a neskôr sa to od nej naučili aj mladšie sestry. Bol to zázrak! Indiáni cítili, že sestry sú dobré a to, čo im prinášajú, tiež.

Dôverovali im a správali sa k nim ako k vlastným matkám. Zanedlho sa k sestrám pripojili aj domorodé dievčatá, a tak mohol byť otvorený noviciát. Celú svoju misiu zverili sestry pod ochranu svätého Jozefa: kláštor, školu, noviciát aj malé gazdovstvo, ktoré nieslo pomenovanie Majer svätého Jozefa.

Keď sr. Marie de l’Incarnation 30. apríla 1672 vo veku 73 rokov zomrela, zanechala po sebe prekvitajúce centrum evanjelizácie Indiánov. Všetky vnútorné i vonkajšie utrpenia vždy obetovala za svojich Indiánov a celý národ: „Všetko je pre Indiánov. Aby bol Ježiš milovaný!“

Masima

Marie of the Incarnation, Correspondence