Svätý od svätého Jozefa

Nikto už nedokáže zistiť, koľko tisíc, alebo snáď desiatok tisíc ľudí vďačí tomuto úplne prostému mužovi za svoje, niekedy úplne zázračné uzdravenie. Bol iniciátorom stavby oratória svätého Jozefa v Montreale. Keď v roku 1937 zomrel, pri jeho rakve sa v Montreale zišlo viac ako milión ľudí! Za svätého bol brat André Bessette vyhlásený 17. októbra 2010.

Tento prostý rehoľník - vrátnik z Kongregácie Svätého Kríža (Congregation de Sainte-Croix) - bol sám celý život veľmi vážne chorý. Mal však dar uzdravovať všetkých, ktorí súhlasili, aby sa uzdravenie netýkalo len ich tela, ale aj ich duše. Keď u nich tento súhlas nevidel, neuzdravil ich. Prichádzali k nemu tisíce ľudí a on ich zveroval svätému Jozefovi, odporúčal im nosiť jeho medailu a dával im trochu oleja z lampičiek, ktoré horeli pred sochou svätého Jozefa, aby si ním potierali telo. Keď o ňom niekto povedal, že robí zázraky, dokázal sa tento, inak veľmi mierny a tichý muž, veľmi rozčúliť. Chcel, aby za všetky zázraky a uzdravenia bol chválený výhradne Boh a svätý Jozef, na ktorého príhovor sa diali.

Alfréd Bessette sa narodil 9. augusta roku 1845 v dedine Saint-Grégoire d'Iberville neďaleko Montrealu ako jedno z trinástich detí. Keď mal deväť rokov, jeho otec, drevorubač, zahynul pri nehode v práci. Iba dva roky nato zomrela na tuberkulózu jeho matka. Vtedy začal Alfréd trpieť žalúdočnou neurózou, ktorá ho neopustila do konca života a pôsobila mu bolesti a zvracanie snáď po každom jedle. 

Jedenásťročný chlapec bol zverený do starostlivosti rodiny, v ktorej panovala hrozná bieda. Nikto nedbal o jeho zdravie ani o vzdelanie. Nechodil do školy - sotva sa naučil podpísať - a jediné jedlo, ktoré mohol zjesť bez bolestí, bol "tekutý chlieb" - voda a v nej trochu múky. K prvému svätému prijímaniu, ku ktorému šiel v dvanástich rokoch, mu teta Nadeau dala malý krížik, ktorý potom mal pri sebe po celý život.

Keď mal osemnásť, opustil rodný kraj a hľadal zárobok v USA. Vzal si so sebou "pár handier a krucifix", ako neskôr spomínal, a vydal sa stavať železnicu. Spoznal svet ťažkej práce, musel sa zmieriť nielen so svojou fyzickou slabosťou a malou postavou (meral len niečo málo cez 150 cm), ale predovšetkým s ťažkým bremenom chudoby a so skutočnosťou, že bol sirota. Vtedy sa obrátil s prosbou o pomoc k svätému Jozefovi a prosil ho, aby zastúpil jeho otca.

V roku 1867 po štyroch rokoch práce na železnici sa dvadsaťdvaročný Alfréd vracia do rodného kraja, odkiaľ prichádzali správy o vzniku nezávislej Kanady ako federálneho štátu po spojení britských kolónií, ležiacich severne od rieky svätého Vavrinca a Veľkých jazier. V batožine má, ako zvyčajne, len pár kusov odevu a kríž od tety Nadeau, vo vrecku trochu zarobených peňazí. Na to, že sa vracia zo Štátov, veľmi málo ... Mladý muž po návrate nehľadal nevestu, ale ticho kostolov, kde rád sedával a modlil sa k svojmu adoptívnemu otcovi - svätému Jozefovi.

Vydal sa do Farnham, kde začal pomáhať P. Edouardovi Springerovi, obrátenému protestantovi a zanietenému staviteľovi nového kostola. Pomaly v ňom dozrievalo rozhodnutie, že vstúpi do Kongregácie Svätého Kríža, ktorá bola neďaleko v Saint-Césaire. Prihlásil sa tam 22. novembra roku 1870. Noviciát bol v Côtedes-Neiges, v lokalite, ktorá v súčasnosti leží v Montreale a kde bola Collège Notre-Dame, renomovaná škola s internátom pre chlapcov.

Toho istého roku 8. decembra pápež Pius XI. vyhlásil svätého Jozefa za patróna všeobecnej Cirkvi. V blízkosti týchto dvoch dát neskôr brat André rozpoznal veľké znamenie.

Problémy začali takmer prvým dňom. Brat André - toto rehoľné meno prijal - bol fyzicky slabý a nevzdelaný. Nehodil sa do apoštolskej kongregácie. Jeho noviciát trval tri roky, počas ktorých bol nútený na nejakú dobu komunitu opustiť. Ale nezlomilo ho to, a ako neskôr spomínal, býval sám a za duchovných priateľov mal nazaretskú rodinu.

Nový predstavený nakoniec usúdil: "Aj keby ten chlapec nebol pri práci k ničomu, bude sa aspoň dobre modliť." Vďaka tomu mohol André zložiť 2. februára 1874 večné sľuby v kongregácii. Boli mu zverené povinnosti vrátnika, ktoré potom vykonával tridsať rokov. Zo svojej služby vrátnika si robil srandu a hovorieval: "Ukázali mi dvere, no, a už som tam zostal."

Brat André viedol na vrátnici Collège Notre-Dame napoly pustovnícky život. Spal na ustlanej lavici, jedol tam svoj kus chleba, pretože z jedla v refektári mu nebolo dobre, tam sa modlil a čítal tri knihy, ktoré mal stále pri ruke: O nasledovaní Krista, Život svätej Gertrúdy a Štyri evanjeliá v jednom. Dozeral na študentov, ktorým zapínal plášte a viazal šály, púšťal rodičov, ktorí ich navštevovali, a staral  sa o okolitých žobrákov. 

Časom na vrátnici brata Andrého neklopali len žobráci. Začala sa šíriť správa, že sa rehoľník modlí za chorých a rozdáva medaily svätého Jozefa a olej, ktorý bol predtým v lampičke pred sochou pestúna svätej rodiny. Ľudia odchádzali potešení, niektorí uzdravení. Ľudia začali brata Andrého pozývať aj k chorým domov, čo pre neho nebolo ľahké, pretože nemal vo vrátnici zástupcu. Chodil k nim teda zvyčajne v noci.

Predstavení boli veľmi znepokojení správami, že ich brat vrátnik je šarlatán, že opúšťa vrátnicu, a čo horšie - že do budovy, kde bývajú deti, prichádzajú chorí s rôznymi, aj nákazlivými chorobami. Tiež lekári, ktorí žiarlili na svoje postavenie, radili predstaveným, aby bratovi Andrému jeho praktiky zakázali. Predstavení však preukázali viac zdravého úsudku než zlí radcovia. "Ak je to ľudská vec, sama sa upokojí a lož vyjde najavo skôr či neskôr. Ak je to však Božia, nechajme brata Andrého na pokoji, veď nikomu nerobí nič zlé," odpovedali.

Jeho samého sa však pýtali, čo by urobil, keby mu zakázali uzdravovať ľudí. "Prestal by som," odvetil bez váhania. To stačilo ako svedectvo o čistote jeho úmyslov a jeho oddanosti Cirkvi. S ohľadom na bezpečnosť detí mu však vyhradili miesto, kde má chorých prijímať: na najbližšej električkovej zastávke.

Oproti školskému komlexu Collège NotreDame, ktorý viedli otcovia od Svätého kríža, sa dvíha návršie Mont-Royal, podľa ktorého bol pomenovaný blízko postavený Montreal. Brat André sa pozeral smerom ku kopcu a túžil po tom, aby na ňom stála kaplnka ku cti svätého Jozefa. Nakoniec sa tento sen podarilo uskutočniť vďaka Andrého vytrvalosti a štedrým darcom, ktorí mu venovali nielen peniaze, ale aj stavebný materiál a ponúkli aj silu vlastných rúk.

Všetko začalo v zime roku 1903. Brat André dostal od predstavených aj od mestských autorít súhlas na vybudovanie malého oratória svätého Jozefa na Mont-Royal. Vrátnik s predstaveným a ešte jedným bratom sa brodili po kolená v snehu a s námahou dorazili na vrchol. Predstavený ukázal miesto: "Asi tu to bude dobré. Tu postavíme tú kaplnku."

Brat André zavrtel hlavou: "Radšej by som tamto."

Predstavený nechápal, prečo taký čudný spor o pár metrov vľavo alebo vpravo. "Pretože som to tak videl," dodal rehoľník ticho. Tvárou v tvár tomuto nesmelému, ale z hĺbky srdca plynúcemu "videl som" predstavený ustúpil.

Stavba išla dopredu a už v októbri 1904 písala lokálna tlač o prvom oratóriu svätého Jozefa, do ktorého sa okrem celebranta vošlo sotva desať ľudí. Na Mont-Royal začali prichádzať davy. V blízkosti kaplnky bolo treba dostavať lavice, pretože na sväté omše slúžené otcami z kongregácie prichádzalo čoraz viac pútnikov. 

Brat André sedel pod jednou z briez a rozprával sa s chorými. Na ich prosby o uzdravenie vždy odpovedal: "Pomodlím sa za teba k svätému Jozefovi. Dovoľ, aby sa uzdravenie dotklo tiež tvojej duše - najskôr sa choď vyspovedať a potom sa ku mne vráť, ak chceš. Nos túto medailu. Vezmi si trochu oleja."

Keď rástol záujem o jeho osobu, veselo vysvetľoval: "To neuzdravujem ja, ale Pán Boh a vyprosuje to svätý Jozef. Im ďakujte!" 

Dokázal tiež celé hodiny rozprávať o pestúnovi svätej rodiny, ako by s ním denne žil pod jednou strechou. Tým, ktorí boli sklamaní, že nedostali odpoveď na svoje modlitby, radil: "Proste svätého Jozefa, aby vaša modlitba bola taká, akú by on sám vysielal k Bohu, keby bol na vašom mieste."

Prichádzali stovky a tisíce listov, pretože povesť o bratovi-divotvorcovi sa z Montrealu rozširovala nielen po celej Kanade, ale aj po Spojených štátoch. A brat André sotva vedel čítať a podpísať sa. Bol mu teda pridelený ďalší brat - pisár, s ktorým od roku 1909 býval v blízkosti kaplnky na Mont-Royal. 

O rok neskôr sa do spoločenstva pri oratóriu natrvalo pripojil mladý kňaz z ich kongregácie Adolph Clément, ktorý stratil zrak. Keď prišiel na kopec, povzdychol si, že by chcel ako ostatní recitovať breviár a slúžiť svätú omšu. Brat André ho poklepal po pleci a povedal: "Choď sa vyspať. Zajtra začneš." Otec Clément na druhý deň videl.

Len počas rokov 1909-1910 bolo ohlásených 112 prípadov úplného fyzického uzdravenia a viac ako 4300 prípadov zlepšenia zdravotného stavu, nehovoriac o duchovných milostiach.

Videl brat André tú malú kaplnku pre desať ľudí? Keby to tak bolo, nesnažil by sa získať financie na jej rozšírenie. V roku 1913 architekti Alphonse Venne a Dalby Viau vypracovali plány novej baziliky, ktorá mala stáť na Mont-Royal. O päť rokov neskôr bola dokončená krypta, ktorá mohla pojať tisíc pútnikov. Zachovala si pôvodný názov: Oratórium svätého Jozefa. 

Koncom roku 1936 celej bazilike chýbala už len kupola, ktorá mala pripomínať baziliku svätého Petra - mala byť len o niečo menšia a skromnejšie zdobená. Na sklonku svojho života ju financoval aj sám John D. Rockefeller. Chorí a postihnutí tu nachádzali útechu a mnoho ich odchádzalo uzdravených, ani sa nedali spočítať. Brat André nepísal pamäte, neviedol kartotéku. Všetky tieto udalosti žijú len vďaka správam svedkov jednotlivých uzdravení.

Brat André bol stále unavenejší. Mal mu viac ako deväťdesiat rokov a všetci sa pozastavovali nad tým, ako je možné prežiť celý život, denne sa zaoberať stovkami ľudí, a pritom jesť len vodu zahustenú trochou múky a trpieť vracajúcimi sa infekciami a krvácaním. Niektorí sa neveriacky pýtali: "Iných uzdravil, prečo nemôže uzdraviť sám seba?"

Okrem fyzického trápenia bol život brata Andrého poznačený útokmi úzkosti. V noci sa bál tmy ako dieťa, padali na neho duchovné dôsledky toho, že druhých oslobodzoval od Zlého. Na zastaveniach jeho krížovej cesty nechýbal ani sarkazmus a ohováranie na jeho adresu. Svoju jedinú ochranu videl v tom, že všetko odovzdával svätému Jozefovi, a v láske a chvále Najsvätejšej Trojice. 

V decembri roku 1936 bol do krajnosti vyčerpaný brat André prevezený do nemocnice, kde zomrel za úsvitu 6. januára 1937.

Na pohreb prišlo viac ako milión ľudí, ktorí týždeň prechádzali pred rehoľníkovou rakvou, vystavenou v oratóriu. Mohli sa dotýkať jeho nôh, dlaní, bozkávať jeho vráskami zbrázdené čelo. Zachovali sa dokumentárne filmy zachytávajúce tieto udalosti.

Kanada sa lúčila s maličkým človiečikom, vďaka ktorému celá krajina, od najvyšších autorít počnúc, obnovila svoju odovzdanosť do starostlivosti svätého Jozefa. Po zádušnej svätej omši v katedrále bolo jeho telo uložené v krypte oratória svätého Jozefa.

Beatifikačný proces brata Andrého bol otvorený v roku 1960. O tri roky neskôr sa pri exhumácii ukázalo, že jeho telo nepodľahlo rozkladu. Brat André bol blahorečený (vyhlásený za blahoslaveného) 23. mája roku 1982 Jánom Pavlom II. a Benedikt XVI. ho 17. októbra 2010 kanonizoval. Stal sa tak prvým kanonizovaným mužom v dejinách Kanady.

Masima