Svätý Jozef - ženích Panny Márie a pestún Pána Ježiša

11 minute read
0
Svätý Jozef bol hlavou Svätej rodiny, aj preto si zasluhuje osobitnú úctu. O Jozefovi toho nevieme veľa, najviac sa o ňom dozvieme azda len z prvých kapitol Matúšovho a Lukášovho evanjelia, kde sv. Jozef vystupuje ako potomok kráľa Dávida, ženích Panny Márie a pestún Pána Ježiša, neodopierajúc mu všetky práva a povinnosti otca rodiny. 

V spomenutých evanjeliách sa však uvádzajú dva rozdielne rodokmene sv. Jozefa. Od Abraháma po kráľa Dávida sú v oboch, až na malé výnimky, rovnaké osoby, ale vetvou Dávidových synov až po Jozefovho otca sa vetvy líšia, aj preto je pre nás (takmer) neznámy Jozefov otec.  Matúš sa zmieňuje o Jakubovi, synovi Matana, kým Lukáš hovorí o Hélimu, synovi Matata.  Túto rozdielnosť sa pokúšali vysvetliť už starí cirkevní Otcovia. Sv. Augustín bol mienky, že Jozef bol prirodzeným synom Jakuba, ktorého si Héli adoptoval a ak bol aj synom Héliho.

Július Africanus /3. stor./ zasa predpokladal, že Héli a Jakub boli  rodní bratia. Héli zomrel bez potomka a podľa ustanovenia o švagrovskom manželstve (Dt 25, 5-6) si jeho ženu vzal Jakub a mal s ňou syna Jozefa, a možno i ďalších. Jozef by potom bol skutočne legálnym synom Héliho i prirodzený synom Jakuba, sú to však naozaj len nepodložené dohady, ktoré sa nedajú overiť. Zamerajme sa na hlavný význam rodokmeňov, ktoré poukazujú na to, že Jozef  pochádzal z Dávidovho rodu a preto sa aj Pán Ježiš, ktorý bol podľa zákona Jozefovým synom, mohol nazývať Dávidovým potomkom alebo synom.

Jozefovým rodným mestom bol Betlehem v Judei, ale pritom býval v Nazarete v Galilei, kde pôsobil ako chudobný tesár. Tam sa i zasnúbil s devou menom Mária. Aj keď je Jozef na niektorých obrazoch vyobrazený ako starý muž vedľa mladučkej Márii, môžeme predpokladať, že Jozef bol snúbenec vekovo primeraný Márii a vzhľadom na svoju mladosť aj schopný zvládnuť náročné úlohy, ktoré mu Božia prozreteľnosť určila. 

Dá sa teda predpokladať, že Jozef a Mária predstavovali mladý nábožný pár, ktorý však podľa určitých náznakov v Lukášovom evanjeliu (Lk 1, 34) chceli aj počas spoločného života zachovávať Bohu zasvätenú zdržanlivosť.

A možno aj preto bol Jozef veľmi prekvapený, keď na snúbenici zbadal znaky materstva. Vtedy sa ukázalo, že bol skutočne spravodlivým mužom, ako ho nazýva evanjelium. 

Máriu, ktorú si veľmi vážil, neodsúdil, ani ju nedal súdiť iným. Rozhodol sa, že v skrytosti zruší snúbenecký záväzok a Márii tak poskytne plnú slobodu, aby svoj život mohla spojiť s iným mužom, ktorý bol podľa úsudku otcom jej dieťaťa. 


Sú aj dohady, že Jozef plánoval tajne odísť z Nazaretu, čím by Márii dal slobodu a zachránil ju tak potupy, lebo z manželskej a otcovskej nevernosti by obviňovali jeho. Skutočné detaily sa dnes už skutočne nedozvieme, naisto však vieme, že práve vtedy zasiahol Boh a to mimoriadnym spôsobom, aby sa toto vážne nedorozumenie medzi snúbencami odstránilo a Jozef mohol v dejinách spásy skutočne zaujať miesto, pre ktorého si ho Božia prozreteľnosť vyvolila. 

Ak čítame pozorne evanjeliá, môže v nás skrsnúť pocit, že Jozef nebol veľmi iniciatívnym mužom. Niet totiž uvedené ani jedno jeho slovo. I vtedy, keď dvanásťročného Ježiša našli v chráme, za oboch s ním hovorila Mária. Z toho sa teda dá usúdiť, že Jozef bol tichý a väčšinou zostával v pozadí, napriek tomu urobil (bez zbytočných vykrúcačiek) všetko, čo od neho Boh žiadal i keď to neboli ľahké činnosti. Boh mu svoju vôľu zjavoval skrze anjela „v sne“. Výklad takého „sna“ sa dá označiť ako zvláštny druh zjavenia, ktorý sa zreteľne líši od obyčajného sna.

Už prvé také zjavenie sa vzťahovalo práve na Jozefove pochybnosti o Máriinom nastávajúcom materstve. Matúšovo evanjelium hovorí: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ (Mt 1, 20-24)

Po svadbe prijal Jozef nevestu Máriu do svojho domu a prevzal na seba zákonom danú zodpovednosť za manželku i jej očakávané dieťa. Ich pokojné začiatky spoločného života skomplikovalo rímske vládne nariadenie o sčítaní ľudu. Izraelskí občania sa mali dať zapísať v meste, alebo obci svojho rodu a Jozef sa teda musel pobrať do Betlehema, odkiaľ Dávidov rod pochádzal. A keďže práve vtedy prišiel čas Máriinho pôrodu, Ježiš Kristu sa narodil v Dávidom meste, ako to predpovedali proroctvá.  

Na mnohých obrazoch z Ježišovho narodenia sa Jozef znázorňuje ako hľadí na malého Ježiška, pričom sa opiera o palicu. Teraz trochu premýšľajme – Betlehemčania spočiatku neposkytli Svätej rodine ani to najskromnejšie pohostinstvo, aj preto sa náš Spasiteľ narodil v jaskynnom útulku pre zvieratá, mohol sa teda Jozef iba opierať o palicu a hľadieť na syna? Určite bolo preňho prvoradé, aby novorodeniatku zabezpečil i v takýchto neľahkých podmienkach všetko potrebné, ale nemôžeme poprieť, že vo chvíľach odpočinku a ticha sa istotne rád tešil pohľadom na Božské Dieťa a v hĺbke srdca uvažoval o udalosti, odohrávajúcej sa pred jeho očami, tej, ktorej sa tešilo nebo i zem.   

Evanjelium pri zmienke o mudrcoch vraví: „Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu.“ (Mt 2, 11) a tak môžeme predpokladať, že sa Jozef s Máriou i malým Ježiškom pravdepodobne ubytovali v nejakom dome.

Na ôsmy deň po narodení Dieťaťa nasledovala obriezka Ježiška a po ďalších štyridsiatich dňoch jeho obetovanie v jeruzalemskom chráme. V obidvoch prípadoch vystupuje Jozef ako otec rodiny a i evanjelium už píše nie iba v Máriinom mene, ale v mene oboch, rovnocenných partnerov: „Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky. Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi...“ (Lk 2, 21-22) 
„...A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon...“(Lk 2, 27).  
Rovnocennosť partnerov pokračuje aj v súvislosti so Simeonovým chválospevom: „Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.“ (Lk 2, 33).  

Z jeruzalemského chrámu sa Svätá rodina vrátila do Betlehema a keď popustíme uzdu fantázie, môžeme si pomyslieť, že Jozef s Máriou chceli zostať v meste, kde sa narodilo predpovedané Dieťa a ku ktorému ju pútali rodové korene. Možno Jozef s Máriou vôbec netúžili vrátiť sa do Nazaretu, ktoré nemalo práve najlepšiu povesť. S istotu však vieme, že Božia prozreteľnosť svoje plány mala. Betlehem mal Svätej rodine poskytnúť iba prechodné ubytovanie, do toho času, kým sa veriaci a šľachetní mudrci nepoklonia „novonarodenému židovskému kráľovi – Mesiášovi. 

Udalosti po návšteve mudrcov z Východu spôsobili Jozefovi veľa starostí a vyžadovali od neho rozhodné činy za záchranu jemu zvereného Ježiša. O podrobnostiach sa píše v Matúšovom evanjeliu: „Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ (Mt 2, 13)

Jozef sa vtedy, napriek skromnosti a naoko malej podnikavosti, preukázal ako veľmi rozhodný muž, hlboko poslušný voči plneniu Božej vôle. Každý odchod celej rodiny si vyžaduje istý čas na prípravu, Jozef však nestrácal čas: "On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta." (Mt 2, 14) 

Určite to bola ťažká cesta. Opäť dajme priestor fantázii – vtedy  nejestvovali turistické mapy, ani orientačné tabule, podľa ktorých by sa pocestní mohli riadiť. Aj preto sa jednoduchí ľudia zvykli pripojiť k nejakej karaváne, alebo početnejšej skupine, ktorá mala skúseného vodcu. Smerom na juh, do Sinajskej púšte však takýchto karaván nechodilo veľa. Nezabúdajme, že Svätá rodina utekala pred mocným prenasledovateľom, nemala času nazvyš, aby mohla na niekoho čakať, ani sa vypytovať. Boli odkázaní len na vlastnú múdrosť, odvahu a najmä na Božiu prozreteľnosť, ktorá i keď od svojich vyvolených žiadala veľké obety, nikdy ich neopúšťala.  

Kde našla napokon Svätá rodina prístrešie? V Evanjeliu sa o tom nič bližšie nepíše, musíme sa oprieť len o dohady, či tradície. V Egypte bolo viacero židovských kolónií, ktoré utečencom mohli poskytnúť pohostinstvo. 

Stará kresťanská tradícia uvádza osadu Matariyeh, severovýchodne od Káhiry, nájde sa však aj iné miesta, ktoré si nárokujú na česť byť hostiteľmi Svätej rodiny. Faktom zostáva, že Jozef, Mária i malý Ježiš zostali v Egypte až do smrti kráľa Herodesa. Toto obdobie mohlo trvať mesiac, ale i roky, lebo k dĺžke ich samotného pobytu takisto nič bližšie nevieme. 

Z Matúšovho evanjelia sa dozvedáme až o návrate z Egypta: „Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“ On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“  (Mt 2, 19-23)

Svätá rodina sa teda po niekoľkých rokoch vrátila do Nazaretu. Kedysi odchádzali z Nazaretu dvaja, teraz sa už vrátili traja. Nazaretčanom nebolo nič nápadné, neboli svedkami mimoriadnych udalostí, ktoré sa spájali s narodením Ježiša v Betleheme, aj preto bol pre nich Ježiš iba obyčajný syn tesára Jozefa a Márie, ako vo svojom evanjeliu svedčia Matúš a Marek.

Poslednú zmienku o Jozefovi podáva vo svojom evanjeliu Lukáš v súvislosti s púťou dvanásťročného Ježiša do jeruzalemského chrámu: A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. 

Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“  (Lk 2, 43-48).

Toto evanjeliové rozprávanie nám poukazuje na usporiadaný náboženský život Svätej rodiny: „Jeho rodičia chodili každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky." Aj dvanásťročný Ježiš vtedy s nimi išiel. V tomto veku sa izraelský chlapec začleňoval medzi mužov vyvoleného národa, aby sa s nimi zúčastňoval na verejných náboženských úkonoch. 

Ježiš však svojim rodičom zvláštnym spôsobom naznačil, že dospieva pre životné poslanie, ktoré mu určil jeho nebeský Otec, čím pozemských rodičov, ako sa dozvedáme z evanjelia, veľmi prekvapil: On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. (Lk 2, 49-52) Rodičia nepochopili jeho odpoveď, Mária si ju však zaštepila do duše, aby neskôr tomu, čo robí Ježiš a čo sa robí s ním samotným, porozumela. 

Niet tu zmienky o citoch sv. Jozefa, iba sa poznamenáva, že sa celá rodina vrátila do Nazareta a všetko sa vrátilo do starých koľají – Ježiš bol naďalej poslušným synom. Bolo to obdobie jeho rastu „pred Bohom a pred ľuďmi.“

Ak sa začítame do Markovho evanjelia, kapitola šesť, zistíme, že Ježiš je dospelý, prešlo osemnásť rokov, stihol sa vyučiť u svojho pestúnskeho otca remeslom a naznačuje sa skutočnosť, že pri Ježišovom verejnom vystúpení svätý Jozef už nežil a sám vykonáva tesárske remeslo: „Vari to nie je tesár, syn Márie...“ (Mk 6, 3)

Kedy a ako zomrel svätý Jozef? V evanjeliu o tom nenájdeme žiadnu zmienku, iba zo spomenutých náznakov sa dá usudzovať, že to bolo v období Ježišovej plnej dospelosti, ale pred jeho verejným vystúpením. Nevieme teda žiadnu podrobnosť o jeho skone, ale naisto vieme, že Jozef mal privilégium, ktoré nemala ani samotná Mária – Jozef totiž mohol zomrieť priamo v objatí, alebo v blízkosti Spasiteľa sveta. 

Ježiš nemohol byť bezcitný voči pestúnovi, ktorý ho celé roky živil, chránil a úprimne miloval. Lásku mu odplácal svojou láskou, čo sa prejavilo najmä vo chvíli, keď svätý Jozef zomieral, čiže vo chvíli uzatvárania svojho pozemského života a mohol sa lúčiť so svetom v atmosfére božskej lásky, milosti a aj preto ho kresťania oprávnene uctievajú ako patróna dobrej smrti.

Všemohúci Bože, ty si svojho Syna a jeho panenskú matku zveril vernej ochrane svätého Jozefa; 
daj, prosíme, aby tvoja Cirkev, pod ochranou Pánovho pestúna, 
ustavične pracovala na spáse všetkých ľudí. 
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh 
a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.


Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre
Prosím nespamujte. Všetky komentáre sú spravované Adminom. * Please Don't Spam Here. All the Comments are Reviewed by Admin.
Zverejnenie komentára (0)
To Top