Pod plášťom svätého Jozefa

Bola som už takmer pätnásť rokov šťastne vydatá, s manželom sme mali dve deti. Manžel pracoval v lese, ja som bola predavačka. Darilo sa nám, až kým neprišla tá strašná správa. Jedného dňa mi volal na mobil manželov kolega, vraj manžel v lese odpadol a odviezli ho do Bratislavy do nemocnice.

Lekári mi povedali, že je to bežné u štyridsiatnikov, ktorí sú prepracovaní a stane sa, že zlyháva im srdce, dýchanie. Manželovi diagnostikovali srdcovú chorobu, kvôli čomu sa už do lesa nemohol vrátiť. O niekoľko mesiacov, čo už bol v domácej liečbe, dostal infarkt. Tentoraz zostal dlhšie v nemocnici.

Deti boli zúfalé, kde je ocino, prečo sa s nimi neučí, prečo nechodíme v nedeľu na prechádzky do okolia. Čo som im mala odpovedať? Aj ja som bola zúfalá. Každému som sa vyžalovala, len na jedného, na toho najdôležitejšieho som zabudla – na Boha.

Priateľka mi povedala – choď do kostola, pomodli sa. Tam pri pravej strane oltára je socha svätého Jozefa s malým Ježiškom. Tam sa vyplač, tam pros o pomoc.

Nemusela ma dlho presviedčať, som nábožensky založená, ale asi nekonám správne. Nuž raz som vošla do farského kostola a zastavila som sa pred sochou svätého Jozefa. Začala som sa modliť, prosíkať, vyplakala som sa pred plášťom slávneho patriarchu. Čítala som litánie k nemu, skrátka robila som čo bolo v mojich silách.

Potom mi priateľka povedala, nech si kúpim knižku, v ktorej sú modlitby tridsiatnika i deviatnika k svätému Jozefovi. Kúpila som ju a modlila sa ďalej.

Manželov stav bol bez podstatných zmien. Hoci ho už pustili do domácej liečby, nemohol pracovať, dali ho do invalidného dôchodku.

Invalida mám v dome! – pomyslela som s hrôzou a zo strachu o budúcnosť našej rodiny som sa takmer zosypala. Našťastie, jedného dňa, keď som išla z kostola domov, popri kaštieli a policajnej stanice, prešiel ma zvláštny pocit.

Akási úľava.
Zvoľna som sa nadýchala a šla ďalej.
V duši som už nepociťovala chaos, bolesť. Zmocnil sa ma pocit istoty, že vo svojich súženiach nie som sama. Niekto mi pomáha, niekto ma vedie k svetlu.
Spomenula som si na slová svätej Terezky: „Svet by mal vždy vedieť, že o čokoľvek bude prosiť svätého Jozefa, dostane to.“ Svätý Jozef sa asi zmiloval nad mojim trápením. Ukryl ma pod svoj ochranný plášť.

Keď som prišla domov, manžel sa učil s deťmi. Usmieval sa, videla som, že je spokojný. Bože, len aby to tak bolo už navždy. Aj keď už nemohol pracovať, predsa len bol medzi nami, bol otcom, rodičom, mojim najdôvernejším priateľom.
Porozprávala som jemu aj deťom, že chodím do kostola a modlím sa k svätému Jozefovi. Deti najprv nechápavo pozerali na mňa, manžel sa nedivil, vedel, že to robím zo zúfalosti. Ale... Chodenie k svätému Jozefovi začalo nadobúdať aj iný rozmer. V duši som cítila, že sa čoraz viac približujem k Ježišovi Kristovi, že moje modlitby nie sú len o uzdravení manžela a strachu o jeho život i celej mojej rodiny. Začala som listovať v Biblii. Denne som sa modlila ruženec. Túžila som byť čoraz bližšie k tým, ktorí nad nami bdejú a pomáhajú nám.

Od manželovho úrazu prešli dva roky. Bolo mu oveľa lepšie, ale pracovať nemohol. Ja som medzitým zavítala do Fatimy, navštívila som Lurdy i Medžugorje. Návštevy týchto posvätných pútnických miest mi dodali veľa sily. Už som sa nemodlila len za manželovo uzdravenie, ale aj za to, aby sa deti stali dobrými veriacimi, spoznali Boha, mali ho rady.
Manžel to zamietal, vraj nech nenútim deti do niečoho, čo nechcú. Ale veď sú pokrstené, syn už mal aj birmovku, tak prečo by nemohli chodiť k Pánovi do jeho chrámu, vybudovať si vo vlastnom tele svoj chrám, modlitbami sa blížiť k Ježišovi, žiť čnostne?

Manžel protestoval, ale pokojne znášal to, že do kostola, na sväté omše už chodili aj moje deti. Len on odmietal spoveď, Kristovo telo, eucharistiu. Zbytočne som mu dohovárala, on odmietal Boha. Naše hovory prerástli aj do hádok a spamätala som sa, keď mu raz ostalo zle. Našťastie, bola to len nevoľnosť. No mohlo byť aj horšie. Trvalo nejaký čas, kým sa spamätal a mohol opäť sedieť medzi nami, chodiť do záhradky. Z domu však neodchádzal už vyše dvoch rokov.

Blížila sa Veľká noc. Dva dni pred Veľkým piatkom som sa vracala domoc o čosi neskôr kvôli rodičovskému združeniu. Deti boli doma, ale manžel sa vytratil. Kam šiel? Začala som byť zúfalá, opäť ma opantal ten nepríjemný strach o neho.
Syn mi vtedy povedal: "Mama, načo ti je tá viera, keď neveríš svätému Jozefovi, že svoj ochranný plášť prestrie aj nad našim ocinom?" Táto veta bola pre mňa poriadnou fackou.  V tom momente som

pochopila, že vieru si pestujem v duši a neverím. Nie, to už takto nemôže byť. Ja verím, že svätý Jozef pomôže. A hneď som sa vybrala späť do mestečka, aby som sa svätému Jozefovi ospravedlnila.

Skoro som padla na nohy. Pred oltárom so sochou svätého Jozefa kľačal manžel! Zbadal ma a len sa

usmial. Modlil sa. Nechcela som ho vyrušovať.
No aký to zázrak sa udial, keď po chvíli vstal, rukou mi zamával a išiel dozadu k spovednici. Išla som za ním, počkala som, kým vyšiel zo spovednice.
Potichu sme vykročili k oltáru so soškou svätého Jozefa. Zastali sme a každý sme vyjadrili svätému Jozefovi s dieťaťom Ježiškom svoju najväčšiu vďaku. 

Masima