Svätý Jozef je zvyknutý nerobiť hluk, ale konať veľké zázraky

Páter Leopold Mandič, svätý spovedník z Padovy, vyprosil za svojho života tisíce obrátení a uzdravení. Giuseppine Cremonesi, istej zbožnej žene, o tom povedal: „Pri slávení svätej omše smerujú moje myšlienky ku všetkým, ktorí sa mi zverili ... Objímam celou silou svojho ducha všetkých, ktorí u mňa hľadali útočisko. Potom sa moje srdce rozširuje v istote, že milosti obsiahnem, pretože to, čo vyprosím vo svätej omši, je v skutočnosti ničím v porovnaní s tým, čo obetujem ... Božská obeta je nekonečne hodnotnejšia!“

P. Leopold Mandič často s pokorou prosil o pomoc svätých, aj svätého Jozefa. Svedčí o tom aj nasledujúci príbeh.

Pani Evelina Berto z Bovolenty, z veľkej obce 22 km južne od Padovy, ochorela 7. marca 1925 na vírusovú chrípku. Po krátkom čase sa jej choroba výrazne zhoršila. Dostala ťažkú artrózu, zápal obličiek, pridali sa k tomu aj srdcové ťažkosti, ktoré viedli k obávanému zápalu endokardu – vnútornej výstelky srdca. Popri veľkých bolestiach jej stále stúpala aj teplota. Ošetrujúci lekár sa radil s uznávaným profesorom Borgherinim z Padovy, ktorý označil stav chorej ženy za veľmi vážny. Z jedného okamihu na druhý sa jej stav mohol stať životu nebezpečným. Rodinní príslušníci sa vo dne v noci s veľkými obavami striedali pri lôžku pacientky, ktorá nedokázala pohnúť ani len rukou. Takto prešlo 11 dní skutočného zápasu so smrťou. Nádej na zlepšenie zdravotného stavu každou hodinou ubúdala.

18. marca chcel Egidio, otec chorej ženy, navštíviť Baziliku svätého Antona v Padove, aby obľúbenému

svätcovi zveril svoju dcéru. Keď vystúpil z električky, hnala ho neodolateľná sila opäť do nej nastúpiť a zájsť k svojmu spovedníkovi do Kostola Santa Croce. Ako zvyčajne sa u P. Leopolda vyspovedal, ale o zdravotnom stave svojej dcéry sa nezmienil. 

P. Leopold si ale všimol jeho ustaranosť a láskavo sa ho spýtal: „Pán Berto, prečo nie ste vo zvyčajnej nálade? Čo vás ťaží?“ Utrápený otec sa rozplakal a so vzlykaním mu odhalil svoju veľkú bolesť. Malý kapucín býval zvyčajne hlboko dojatý každým ľudským nešťastím, no tentoraz sa zdalo, akoby sa ho to ani nedotklo. S úsmevom povedal: „Pán Berto, nebojte sa! Zachovajte si vieru, ktorú ste vždy mali. Zajtra je sviatok svätého Jozefa, odslúžim svätú omšu za vašu dcéru a ona vyzdravie. Keď bude zdravá, musíme sa poďakovať svätému Jozefovi a priniesť votívne srdce. Veríte tomu?“

„Áno, páter,“ odpovedal pán Berto, „verím vašim slovám.“ V srdci hneď pocítil pokoj a pevnú dôveru, že nasledujúci deň, na sviatok svätého Jozefa, bude jeho dcéra uzdravená.

Tú noc prežila jeho dcéra ešte vo veľkých bolestiach a s vysokou teplotou. Ráno 19. marca, v čase, keď P. Leopold slúžil svätú omšu, nadobudla rozpálená tvár pacientky pôvodnú farbu a horúčka ustúpila. Matka, ktorá bdela pri jej posteli, si povedala: „Aha, slová P. Leopolda sa uskutočňujú.“

A tak aj bolo. Evelina bola skutočne uzdravená. Lekár nechcel veriť vlastným očiam. Trikrát jej zmeral teplotu, aby sa presvedčil, či naozaj klesla. Udivený ju dôkladne vyšetril. Nakoniec ju vyhlásil za klinicky uzdravenú. 

O pár dní zmizli aj posledné náznaky strašnej choroby. Čoskoro mohla úplne zdravá Evelina vstať z postele, čím svojej rodine pripravila neopísateľnú radosť.

O 27 rokov neskôr, v roku 1952, keď Evelina rozprávala svoj príbeh pred sudcami diecéznej fázy procesu blahorečenia P. Leopolda, pridala aj tieto slová: „Odvtedy som nepocítila žiadne príznaky tej choroby. Rok po mojom uzdravení ošetrujúci lekár potvrdil úplné zmiznutie srdcového šelestu. Môj otec a brat sa vrátili k P. Leopoldovi, aby mu porozprávali, čo sa stalo. Nečudoval sa, vypočul si ich a s úsmevom povedal: ‚Svätý Jozef je zvyknutý nerobiť hluk, ale konať veľké zázraky.‘ Chcem ešte doplniť, že lekár aj po potvrdení môjho uzdravenia zostal istý čas ešte neveriacim. Keď sa však dozvedel o predpovedi P. Leopolda, pripísal to nadprirodzenému zásahu a začal veriť v Boha. Toto mi pred pár dňami potvrdila istá osoba, ktorá žila v Bovolente a bola pacientkou toho istého lekára. Ona sama to prednedávnom počula z jeho úst. Tento lekár bol teda ešte aj po dvadsiatich rokoch stále pod silným dojmom zo zázračného uzdravenia.“

Správa o tejto udalosti sa rýchlo šírila medzi ľuďmi a spôsobila v dušiach veľa dobrého. Istému známemu priemyselníkovi z Conegliana, ktorý žil vzdialený od Boha, rozprával pán Berto o zázračnom uzdravení svojej dcéry. To ním tak otriaslo, že krátko nato našiel cestu späť k Bohu, zanechal svet a vstúpil do kláštora.

Masima